Vojna ruží IX. - Warwickova vzbura

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 23.536

Aj keď Eduard IV. vedel, že je jeho bratranec Warwick nebezpečný, celkový rozsah vzbury prekvapil aj jeho. Proti kráľovi poštval Warwick aj jeho mladšieho brata Georgea vojvodu z Clarence. Na rozdiel od kráľa, bol jeho mladší brat rozmaznaným šľachtickým mladíkom, ktorý zďaleka nedosahoval takých osobných kvalít ako panovník. Práve z týchto dôvodov bol vojvoda z Clarence ideálnym cieľom, pre tak nadaného manipulátora, akým bol vojvoda z Warwicku.

Warwick vypracoval plán, ktorý počítal z dosadením vojvodu z Clarence na trón. Zároveň sa Warwick rozhodol oženiť vojvodu z jednou z jeho dcér, čím by si ešte viac posilnil postavenie na dvore. Vojvoda by bol ideálnym kráľom, ktorému by Warwick mohol radiť až do smrti. Warwickova pozícia by bola neotrasiteľná. Práve vďaka takýmto plánom a ich realizácii dali dejiny Warwickovi prezývku „tvorca kráľov“. Ak by tento plán vyšiel, tak by Anglicku vládli potomkovia vojvodu Clarenca a a Warwickowej dcéry. O tom, že je schopný ovládať mladšieho kráľovho brata Warwick ani chvíľu nepochyboval.

Reklama

Vzbura začala hneď potom, čo kráľ Eduard odmietol schváliť sobáš Warwickovej dcéry Isobel s vojvodom z Clarence. V celej krajine sa začali diať čudné veci. V Yorkshiri vypuklo povstanie pod vedením istého Robina z Holdernessu a Robina z Redesdale. Prvá skupina rebelov bola potlačená Warwickovym bratom lordom Montagu. Druhú skupinu rebelov sa však nejako nedarilo potlačiť. Zaujímavé bolo aj to, že program vzbúrencov obsahoval jadro Warwickových požiadaviek, takže nebolo ťažké odhadnúť, kto povstanie podporuje a financuje. Keďže sa nedarilo povstanie potlačiť, musel celú situáciu riešiť panovník.


George Plantagenet, vojvoda z Clarence - mladší brat kráľa Eduarda IV., ktorí sa nechal zmanipulovať vojvodom Warwickom a postavil sa proti svojmu bratovi.

Kráľ začal zhromažďovať vojsko. Sprevádzal ho aj jeho mladší brat Richard, vojvoda z Gloucesteru. Armáda sa postupne sústreďovala, len po jednotkách vojvodu z Clarence a Warwicka nebolo ani stopy. Kráľ zhromaždil svoju armádu pri Fotheringhay, kde k nemu dorazili zlé správy. Vojvoda z Clarence odišiel do Calais, ktoré spravoval Warwick a tu sa oženil z dcérou kniežaťa z Warwicku. Na svadbe sa zúčastnili všetci Nevillovci. Warwick dokonca na túto svadbu vybavil povolenie od pápeža, veď išlo o sobáš medzi bratrancom a sesternicou. Toto bolo jasné porušenie kráľových príkazov a Eduard si bol vedomý, že je zle.

Kráľ vyčkával v sídle Fotheringhay, kde sa dozvedel, že Warwick a Clarence vytiahli s armádou do poľa. Kráľ musel čakať, pretože jeho muži ešte neboli zhromaždení. Čas hral proti nemu. Povstalci rozdrvili časť kráľovských jednotiek, ktoré prichádzali z Walesu pod vedením lorda Herberta na Edgecotskom poli v septembri 1469. Po bitke dorazili na bojisko ďalší kráľovi muži pod vedením kniežaťa z Devonu, ale tí boli čoskoro rozdrvení hlavnou Warwickovou armádou. Nevillovci triumfovali. Lord Herbert a ďalší kráľovi muži boli popravovaní. Poprave neušiel knieža z Devonu, kráľovnin otec lord Rivers, jeden z kráľovniných bratov John Woodwille a mnoho iných. Čistky v tejto vojne naozaj pripomínali boj dvoch gangov. Warwick mal na rukách krv toľkých kráľových priateľov,takže už nemohol cúvnuť.

V zúfalej situácii, kedy bola polovica kráľovskej armády zničená a v mnohých oblastiach Anglicka triumfovali povstalci, urobil kráľ Eduard prekvapivý krok. Rozpustil armádu a zveril sa do ochrany cirkvi. Formálne požiadal o ochranu Johna Nevilla, arcibiskupa z Yorku. Warwick a Clarence boli v šoku a nevedeli ako ďalej. Obaja sa spoliehali, že bojovný Eduard neustúpi a vrhne sa s malou armádou do zúfalého boja. Kráľov ťah im prekazil plány a oni nevedeli ako ďalej. Eduard bol de facto väzňom až do októbra 1469, ale Warwick a Clarence sa ho neodvážili zabiť. Zároveň Warwick nechal vo väzení aj lancasterského kráľa Henricha VI.

Reklama

Warwick mal rozohranú veľkú hru, len nevedel ako ju hrať ďalej. Väznil dvoch kráľov a ovládal fakticky celé Anglicko. V tejto situácii vypuklo na severe krajiny nové lancasterske povstanie vedené zhodou okolností vzdialenejšou vetvou Nevillovcov, ktorá tradične podporovala rodinu Lancasterovcov. Warwick svojich vzdialených príbuzných porazil a urobil na severe poriadok. Lenže, kým bol na sever niektorí z jeho stúpencov zaváhali a kráľ Eduard sa dostal na slobodu. Vrátil sa do Londýna, kde sa pohodlne ujal moci. Mnohí vzbúrenci nebránili kráľovi v návrate, veď povstanie bolo oficiálne namierené proti zlej klike Woodwillovcov, ktorá kráľa ovplyvňovala. Teraz, keď boli mnohí Woodwillovci mŕtvi, uvoľnilo sa mnoho úradov, ktoré Eduard takticky prideľoval svojím ľuďom, alebo niektorým dôležitým povstalcom, ako bol napríklad Warwickov brat Montagu.

Kráľ stabilizoval svoju situáciu, ale naďalej musel konať obozretne. Zo severu sa opatrne vracali Warwick s Clarencom, ktorí nevedeli čo ich čaká. Kráľ sa o Warwickovi vyjadroval ako o priateľovi a oficiálne mu odpustil nedávnu vzburu. Warwick, Clarence a ostatní vzbúrenci sa mohli zúčastniť veľkej rady v decembri 1469. Rok 1469 sa skončil krehkým mierom. Všetci však vedeli, že boj neskončil.

Mier vydržal iba do jari 1470. Iskra vzplanula v Lincolnshire. Niekoľkí miestni šľachtici pod vedením Róberta Wellesa nezákonne napadli a zničili majetok jedného z kráľových rytierov. Welles bol Warwickovým stúpencom, ale predtým bojoval na lancasterskej strane. Warwick a Clarence začali zhromažďovať vojsko s výhovorkou, že chcú pomôcť kráľovi a potlačiť nové lancasterské povstanie. Kráľ nato však neskočil. Nechal uväzniť lorda Wellesa v Toweri. Pri výsluchu sa zatknutý rytier priznal, že konal podľa Warwickovych pokynov a že vie o pripravovanom sprisahaní.

Kráľ chcel okamžite vyraziť do Lincolnshire, ale do Londýna dorazil jeho brat vojvoda z Clarence a zdržiaval ho v Londýne. Clarence prisľúbil zvolanie svojich jednotiek na podporu kráľa. V skutočnosti bolo jeho cieľom zdržiavať panovníka v Londýne, kým nebudú vzbúrenci pripravení. Medzitým sa rozchýrilo, že sa k Londýnu blížia povstalci s cieľom oslobodiť Wellesa a ďalších zajatých sprisahancov. Eduard nečakal a rýchlo konal. Welles bol okamžite odsúdený a popravený. Následne sa kráľ odobral na zhromaždisko kráľovskej armády vo Fotheringhay. Dňa 12. marca rýchlym pochodom k Empighamu prekvapil časť povstalcov a porazil vojsko Wellesovho syna Róberta. Bitka sa skončila veľmi rýchle a vzbúrenci sa rozutekali po prvej salve kráľovského delostrelectva. Následné vypočúvanie zajatcov potvrdilo informácie, o prepojení Clarenca a Warwicka na povstalcov. Kráľ okamžite sformoval svoje jednotky a prenasledoval svojho brata a Warwicka.

Rýchly krach povstania prekvapil mnohých lordov, ktorí sa snažili z povstania vycúvať. Rozpad povstaleckého tábora prinútil Warwicka a Clarenca, aby okamžite odišli z Anglicka. Spolu so svojimi rodinami a cennosťami. Chceli sa ukryť v Calais, ktoré ešte stále spravoval Warwick. Lenže veliteľ posádky Wenlock odmietol vpustiť „zrádcov a rebelov do mesta“. Nakoniec sa vylodili v Honfleur a vybrali sa k dvoru francúzskeho kráľa žiadať o pomoc. Medzitým Eduard IV. úplne vypustil z reťaze svojho zlého muža Tiptofta. Hlavný kráľovský popravca zatýkal, súdil a vykonával exekúcie , ako na bežiacom páse. Padlo mu za obeť množstvo Warwickových prívržencov. V Exeteri nechal 20 členov Warwickovej družiny rozštvrtiť a kusy ich tiel povešať na koly.

Warwick bol v zlej situácii, ale bol silnou osobnosťou, ktorej nikdy nechýbali nápady. Práve svojím konaním v tejto dobe získal prezývku „ tvorca kráľov“. Warwick urobil z Eduarda IV. panovníka a teraz ho chcel zvrhnúť. Potreboval iba vhodného kandidáta na trón. Henrich VI. bol vo väzení v Toweri, takže bol nepoužiteľný. Warwick už nepočítal ani z vojvodom z Clarence o ktorého osobných kvalitách nemal valnú mienku. Jediným možným následníkom bol mladý Eduard, syn Henricha VI. a ex-kráľovnej Margity z Anjou. Mladý Eduard bol už dlhé roky jedinou nádejou porazenej rodiny Lancasterovcov, ktorá v emigrácii neustále snívala o návrate do Anglicka. Warwick sa musel pomeriť s Lancasterovcami, čo nebolo jednoduché, pretože on sám mál veľkú zásluhu na porážke Lancasterovcov i na ich súčasnom postavení.

Warwick chcel oženiť mladého Eduarda so svojou dcérou. Naverbovať vo Francúzsku armádu, preplaviť sa do Anglicka a zvrhnúť Eduarda IV. Dočasne by na trón nastúpil uväznený Henrich VI., ktorý by neskôr abdikoval v prospech svojho syna Eduarda. Mladý kráľ by iste vládol v zhode so svojím svokrom Warwickom a opieral by sa o jeho rady. Plán to bol dobrý, lenže Warwick musel prekonať odpor ex-kráľovnej Margity. Tá šalela hnevom, pri pomyslení, že jej syna dostane na trón muž, ktorý pomáhal zvrhnúť jej manžela. Lenže vyberať si veľmi nemohla a nakoniec súhlasila. S plánom súhlasil aj francúzsky kráľ a sobáš medzi Warwickovou dcérou a Eduardom Lancasterom sa uskutočnil 25. júla 1470.

Jediným kto nemohol byť spokojný bol vojvoda Clarence. Zradil svojho brata Eduarda IV., pretože si myslel, že Warwick z neho urobí kráľa. Teraz sa musel zriecť myšlienok na trón a dokonca podporovať odvekých nepriateľov svojej rodiny Lancasterovcov. Nadviazal tajné kontakty s bratom a začínal sa postupne snažiť o zmierenie.

Invázia do Anglicka bola bleskurýchle pripravená. V septembri 1470 sa prvé oddiely lancasterovskej armády vedené kniežaťom z Devonu a vojvodom Somersetom vylodili na západe krajiny. Čoskoro sa k ním pridal aj Warwick, Clarence, Jasper Tudor knieža z Pembroke a Jan de Vere knieža z Oxfordu. Kráľ Eduard napriek správam od Burgunďanov neočakával inváziu v tomto období. Preto, keď k nej došlo bol na severe krajiny, kde potláčal povstanie stúpenca Nevillovcov lorda Fitzhugha. Následne Eduarda nepríjemne zastihla správa, že časť jeho armády na severe pod vedením Montagua, Warwickovho brata prebehla k nepriateľovi. Jeho jednotky boli takto zovreté medzi Warwicka a Montagua.

V nastávajúcom boji nemal šancu, preto sa snažil utiecť. Jeho rodina sa uchýlila do Westminsterského opátstva. So skupinou najbližších verných bol nútený opustiť Anglicko a uchýliť sa k svojmu spojencovi vojvodovi Burgundskému. Spolu s ním odišiel jeho najmladší brat Richard vojvoda z Gloucesteru (budúci kráľ Richard III.), lord Hastigs, Anton knieža Rivers, lord Says. Celú cestu do Burgundska mohol Eduard premýšľať, kde urobil chyby, keď tak jednoducho prišiel o moc.

Reklama

V Bruggách musel Eduard IV. stráviť istý čas, pretože burgundskému vojvodovi momentálne nevyhovovalo podporovať nešťastného kráľa, pretože by sa dostal do konfliktu s Francúzskom. Zatiaľ čo kráľ Eduard IV. plánoval svoj návrat, Anglicko znova upadlo do chaosu. Armáda vzbúrených kniežat sa blížila k Londýnu. Kráľova rodina sa schovávala pod ochranou cirkvi. Občania Londýna odmietali vpustiť do mesta francúzskych žoldnierov, dokiaľ sa neobjavil sám Warwick, ktorý zabezpečil poriadok. Z Toweru bol vyslobodený slabomyseľný Henrich VI. a opäť bol uvedený na trón. Celá krajina, ale tušila, že je to mizerná náhrada za Eduarda IV. Mnoho ľudí si tiež všimlo, že rytieri, ktorí sprevádzali kráľa na novej korunovácii, neboli oblečení v kráľovských farbách, ale vo farbách kniežaťa z Warwicku.

Zároveň sa začal nemilosrdný lov na všetkých Yorkovcov. Mladý John de Vere vojvoda z Oxfordu si osobne vyžiadal Johna Tiptofta, ktorý kedysi odsúdil na popravisko jeho otca a brata. Tiptoft bol popravený 18. októbra na popravisku v Toweri. Poslal na smrť mnoho šľachticov, ale svojim nepriateľov ukázal na popravisku hrdý postoj. Na popravisko vyšiel vo svojich najlepších šatách, katovi zaplatil a požiadal ho , aby ho popravil tromi ranami „ k pocte svätej Trojice“. Nevillovci opäť obdržali svoje posty. Arcibiskup Neville sa stal kancelárom. Keďže Anglicko malo v tomto období dvoch kráľov a dvoch dedičov, Warwick urýchlene zvolal parlament, aby sa situácia vyjasnila.


sir John Tiptoft - zlý muž kráľa Eduarda IV.

Tento parlament prehlásil Eduarda IV. za bastarda a jeho dedičov zbavil nárokov na trón. Na tróne bola potvrdená kráľovská línia lancasterského kráľa Henricha VI. V prípade, žeby jeho rod vymrel sa kráľom mohol stať vojvoda z Clarence. Vtedy urobil Warwick chybu. V čase francúzskeho exilu sa Warwick zaviazal francúzskemu kráľovi, že zostaví expedičný zbor na vojnu proti Burgundsku. Warwick túto armádu začal zostavovať a to dodalo francúzskemu kráľovi chuť na vojenské dobrodružstvo v Burgundsku.

Keď burgundský vojvoda zistil francúzske prípravy na vojnu, pochopil, že bolo chybou ignorovať žiadosť Eduarda IV. o pomoc. Okamžite si „spomenul“, že anglický kráľ je jeho švagor, ktorý potrebuje pomoc v ťažkej chvíli. Burgundský vojvoda nedal Eduardovi vojakov, lebo ich potreboval, ale podporil ho finančne. Žiadal Eduarda, aby sa okamžite vrátil do Anglicka a skoncoval s Warwickom. Eduard mal dobré vzťahy s flanderskymi obchodníkmi a podarilo sa mu zhromaždiť dosť peňazí na malú armádu.

Warwick sa čoskoro dozvedel o Eduardových plánoch a začal zbrojiť. Vyslal skúsených veliteľov, aby chránili jednotlivé oblasti pre inváziou. John de Vere strážil východné Anglicko, Montagu mal na starosti sever krajiny a Jasper Tudor strážil Wales. Warwick zostal v Londýne vyzbrojoval svoje jednotky zo skladov v Toweri. Warwickovi však chýbal následník trónu. Syn Henricha VI. mladý Eduard Lancaster bol ešte stále vo Francúzsku a spolu s matkou otáľali s príchodom. Následník trónu bol dôležitý, pretože jeho prítomnosť mohla rozkývať váhajúcich lordov, aby sa rozhodli pre Warwickovu stranu.

Eduard sa vylodil s malou armádou ktorá mala spolu asi 1300 mužov v prístave Ravenspur v marci 1471. Na začiatku svojej akcie vyhlásil, že si neprišiel prevziať trón, ale ujať sa svojich majetkov ako vojvoda z Yorku. Bola to dobrá výhovorka, pre mnohých potencionálnych váhavcov, ktorí ho nechali nerušene napredovať, pretože taktizovali na ktorú stranu sa pridať. Eduard naozaj nerušene postupoval k Yorku. V meste si jeho jednotky odpočinuli a pokračoval v postupe na Londýn. Je zaujímavé, že lancasterské oddiely váhali s protiakciami. Hoci proti Eduardovi mohol zasiahnuť knieža z Northumberlandu aj markiz Montagu, neurobili nič a Eduard nerušene postupoval ďalej.

Dobrým znamením pre Eduarda bolo, že vojsko šľachtického klanu Stanleyovcov v Leicesteri nečinne čakalo. O Stanleyovcoch bolo známe, že sa nepridajú k nikomu, kým nie je jasné, kto bude víťazom. Eduard mal už asi 5000 mužov, keď došiel ku Coventry, kde sa za hradbami skrýval Warwick sa si 7000 mužmi. Warwick odmietol bitku, pretože očakával príchod vojvodu z Clarence. Eduard sa prestal tváriť, že chce iba svoje majetky a opäť sa vyhlásil za kráľa. Okamžite poslal svojho mladšieho brata Richarda vojvodu z Glocesteru za Clarensom. Obe armády sa stretli v bojovom postavení, ale po krátkom rokovaní Clarence opustil Warwicka a požiadal Eduarda o odpustenie. Po formálnom zmierení prešiel s celo armádou na Eduardovu stranu. Armáda kráľa Eduarda IV. mala zrazu 10 000 mužov. Táto udalosť je skvelým dôkazom o stálosti názorov a vernosti v 15. storočí.

Po tomto úspechu kráľova armáda postupovala na Londýn, kde vstúpila 11. apríla 1471. po slávnostnej bohoslužbe sa nechal Eduard IV. opäť korunovať. V Toweri ho čakala jeho rodina., ale aj bývalý kráľ Henrich VI, ktorý sa takto opäť stal Eduardovým väzňom. O pár týždňov Henrich VI. zomrel za múrmi Toweru. Eduarda IV. čakalo rozhodujúce zúčtovanie s Warwickom.

Zdroje:
Neillands, R.: Války růží. Praha: Naše vojsko, 1992
http://en.wikipedia.org/wiki/Wars_of_the_Roses
http://www.wars-of-the-roses.com/

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více