Karl Tersztyánszky (slov. Karol Trsťanský, maď. Tersztyánszky Károly) pochádzal zo starého slovenského (trenčianskeho) zemianskeho rodu, ktorého prví známy predkovia, bratia Blažej a Ipolitus Nigrovci (Čierny), sa spomínajú v roku 1234. Základným rodovým majetkom, podľa ktorého si písali aj prídomok, bola trenčianska obec Tŕstie (maď. Nádas), na ktorú získali Blažejovi potomkovia potvrdzujúce donácie v rokoch 1330 a 1372.

Narodil sa 28. októbra 1854 v Skalici (takýto dátum uvádza cirkevná matrika, niektoré pramene však uvádzajú ako deň narodenia 23. október, 3. november či 21. november) v rodine Štefana (†6.3.1888, Radošovce) a jeho manželky Eleonóry, rodenej Lingerovej (väčšina novších prameňov uvádza meno otca Karl, avšak v dobovom súpise šľachty je ako otec zapísaný Štefan – István) . Za manželku si vzal, po zaplatení predpísanej „svadobnej kaucie“ 24.000 zlatiek, dňa 14. apríla 1887 Oľgu Popovicsovú, avšak ich manželstvo zostalo bezdetné.

Základné vzdelanie získaval mladý Karl pod dohľadom súkromných učiteľov doma, avšak vo veku 10 rokov nastupuje štúdium gymnázia v Olomouci, ktoré absolvuje s vynikajúcim prospechom. V štúdiu ďalej pokračuje na Vojenskom kolégiu v Sankt Pölten (Rakúsko) a po jeho úspešnom ukončení na Tereziánskej Vojenskej akadémii vo Viedenskom Novom Meste. Ako najlepší z ročníka bol dňom 1. septembra 1877 povýšený do hodnosti poručíka (Leutnant – Lt.) dragúnskeho pluku č. 8 (DR.8).

Po odslúžení povinných dvoch rokov pri jednotke (podmienka pre prijatie na školu, taktiež vek do 26 rokov a zloženie skúšky) nastupuje na C. a k. Vojnovú školu vo Viedni (K .u K. Kriegsschule in Wien), ktorú úspešne ukončil, takže k 1. máju 1882 bol povýšený na nadporučíka (Oberleutnant – Oblt.) a skúšobne pridelený ku generálnemu štábu. Dňom 1. augusta 1886 je povýšený na kapitána (Hauptmann I. klasse – Hptm.). V rokoch 1888 – 1890 vykonával službu pri Husárskom pluku č. 15 (HR.15), avšak o rok neskôr je už vo velení štábu jazdeckej divízie v Jaroslavi (Jarosław, Poľsko). Dňom 1. novembra 1892 bol Tersztyánszky povýšený na majora (Major – Mjr.), o tri roky neskôr, dňa 1. mája 1895, na podplukovníka (Oberstleutnant – Obstlt.) a dňa 1. mája 1898 na plukovníka (Oberst – Obst.).

O rok neskôr, v roku 1896 bol prevelený k Husárskemu pluku č. 14 (HR.14), kde však slúžil iba rok, pretože dňom 5. mája 1897 je už menovaný veliteľom Dragúnskeho pluku č. 1 (DR.1) , ktorým zostal až do septembra 1903, kedy prevzal funkciu veliteľa 8. jazdeckej brigády. Dňa 1. novembra 1904 bol povýšený do hodnosti generálmajor (Generalmajor - GM) a 1. novembra 1908 do hodnosti poľný podmaršál (Feldmarschalleutnant – FML). No ešte predtým, v júli 1907 sa stal veliteľom 2. jazdeckej divízie v Bratislave. V meste zostal aj po menovaní za veliteľa 14. pešej divízie v apríli 1910 a to až do prevzatia velenia nad IV. armádnym zborom (IV. Korps) v Budapešti v septembri 1912. V nasledujúcom roku bol menovaný tajným radcom (2. apríl 1913) a 21. decembra majiteľom Husárskeho pluku č. 8 (HR.8). Dňa 1. mája 1913 bol Tersztyánszky povýšený do hodnosti generál jazdectva (General der Kavallerie – GdK).

Po vypuknutí vojny so Srbskom začiatkom augusta roku 1914 Tersztyánszkeho IV. armádny zbor, ako súčasť 2. armády, zaujal miesto (podľa vopred pripraveného vojnového plánu „B“ - proti Srbsku a Čiernej Hore) na severnom brehu rieky Sáva až po Belehrad. Počas ofenzívy „Tersztyánszkeho vojaci“ prekročili rieku Sáva a obsadili mesto Šabac. Avšak po ruskom vyhlásení vojny Rakúsko – Uhorsku dňa 2. augusta došlo k prechodu na vojnový plán „R“ – proti Rusku, Srbsku a Čiernej Hore, čo znamenalo okamžité premiestnenie do Haliča. Vzhľadom na maximálne vyťaženie železníc kvôli presunu jednotiek sa začalo s presunom IV. zboru až po 18. auguste. Preto nie je prekvapením, že posledné cisárske jednotky na území Srbska boli práve vojaci IV. armádneho zboru, ktorí „svoje“ predmostie opustili v noci z 23. na 24. augusta a ukončili tak prvé ťaženie Rakúsko – Uhorskej armády v tomto konflikte.

Okamžite po presune na „haličskú“ frontu sa museli zapojiť do bojov proti ruskej presile v priestore mesta Ľviv (nem. Lemberg, Ukrajina), na istý čas dokonca prevzal Tersztyánszky velenie aj nad VII. zborom. Septembrové boje v Haliči však skončili neúspechom cisárskej armády. 2. armáda, vrámci ktorej bojoval aj IV. zbor pod velením Tersztyánszkeho, musela ustúpiť takmer 100 km! Pri následnej protiofenzíve sa mu však podarilo obsadiť dôležitý Užocký priesmyk a dobyť mesto Turka (10. október 1914). Počas následného preskupenia jednotiek, bol IV. zbor odsunutý na západ do priestoru v blízkosti mesta Čenstochová (Częstochowa, Poľsko), kde mali jeho vojaci zabrániť predpokladanému ruskému útoku na Wroclaw a prieniku do Sliezska.

V nasledujúcom roku (22. mája 1915), bola z jednotiek rozmiestnených pozdĺž toku riek Dunaj a Sáva, vytvorená armádna skupina (Armeegruppe Tersztyánszky), začlenená do 3. armády, ktorá sa pod velením Tersztyánszkeho pripravovala na nadchádzajúcu ofenzívu proti Srbsku. Ten sa však dostal do sporu s uhorským vládnym úradníkom, čo v septembri 1915 nakoniec viedlo k jeho odvolaniu z funkcie (na priamu žiadosť uhorského ministerského predsedu grófa Tiszu).

1. mája 1916 bol povýšený do hodnosti generálplukovník (Generaloberst – GO) a 7. júna bol menovaný veliteľom 4. armády, ktorá zaujala obrannú líniu s centrom v sektore Chorostov – Biskupicze (Chorostow – Biskupiche, Ukrajina) a zapojila sa do novej ofenzívy cisárskych vojsk, ktorá začala 16. júna. Hlavným cieľom bolo dobytie mesta Lutsk, čo sa však nepodarilo ani za cenu vysokých strát, ktoré ešte narástli po ruskej protiofenzíve v blizkosti mesta Kovel. Generálplukovník Tersztyánszky sa však opäť dostal do sporu, tentokrát s nemeckým generálplukovníkom von Linsingen. Nemecké velenie požadovalo jeho odvolanie, a tak ho na poste veliteľa 4. armády nahradil generálplukovník Kirchbach.

Krátko na to, dňa 19. marca 1917, prevzal generálplukovník Tersztyánszky opäť velenie nad 3. armádou. Tá sa však ocitla počas ruskej letnej „Kerenského“ ofenzívy v centre záujmu jednotiek generála Kornilova. Útok síce velenie očakávalo, jednotky však neboli dostatočne pripravené na obranu, a tak sa začiatkom júla ruským vojakom podaril hlboký prielom a rakúsko-uhorské jednotky boli prinútené k ústupu. Rusom sa do 11. júla 1917 podarilo posunúť frontu v úseku 3. armády o cca 15 km do rakúskeho územia a taktiež ich jednotky obsadili mesto Kalush (Калуш, Ukrajina). Do rúk nepriateľa padla väčšina rakúsko-uhorskej delostreleckej výzbroje. Vzhľadom k týmto udalostiam bol dňom 12. júla 1917 generálplukovník Tersztyánszky zbavený velenia 3. armády.

Ako pokus o jeho udržanie v činnej službe mu bolo ponúknuté (údajne na podnet samotného cisára Karla) velenie uhorskej kráľovskej gardy, ktoré však odmietol. Ako dôvody (v liste adresovanom generálplukovníkovi von Bolfrasovi) udáva okrem iného osobné problémy s uhorskou vládou grófa Tiszu a mnohými inými osobami a hlavne nedostatočnú znalosť maďarského jazyka. A tak sa jeho poslednou funkciou (aj keď len čestnou) stáva velenie viedenskej C. a k. jazdeckej eskadróne osobnej gardy.

Po odchode do výslužby (1. december 1918) žil generálplukovník Karl Tersztyánszky von Nádas vo Viedni, kde aj dňa 7. marca 1921 zomiera.

Vyznamenania

(zoznam nemusí byť kompletný)

Prusko - Rád Koruny III. triedy (1892)

Bronzová vojenská jubilejná pamätná medaila z roku 1898 (1898)

Rád Železnej koruny III. triedy (13. október 1901)

Vojenský jubilejný kríž 1908 (1908)

Vojenský služobný odznak pre dôstojníkov II. triedy

Rád Leopoldov – rytiersky kríž (25. február 1910)

Pamätný kríž z rokov 1912-13 – tzv. „Mobilizačný kríž“ (1913)

Vatikán - Záslužný kríž „Pro Ecclesia et Pontifice“ (1914)

Rád Železnej koruny I. triedy (5. október 1914 – rozkaz číslo.62 pre C. a k. spoločné vojsko (personálne záležitosti) z roku 1914)

Čestné vyznamenanie za zásluhy o Červený kríž I. triedy s vojnovou dekoráciou (31. máj 1915 - rozkaz číslo 85 pre C. a k. spoločné vojsko (personálne záležitosti) z roku 1915)

Prusko - Železný kríž 1914 I. a II. triedy (31. máj 1915)

Rád Leopoldov - Veľkokríž (4. november 1915)

Vojenský záslužný kríž I. triedy s vojnovou dekoráciou (17. október 1916)

Bronzová vojenská záslužná medaila s mečmi (17. marec 1917)

Prusko - Rád červenej orlice s mečmi – veľkokríž (1917)

Čestné vyznamenanie za zásluhy o Červený kríž – záslužná hviezda s vojnovou dekoráciou (11. august 1917)

Erb rodu Tersztyánszky von Nádas tvorí modrý štít, v ktorom na vetve stojí doprava obrátená biela holubica držiaca v zobáku zelenú vetvičku. V horných rohoch štítu sú strieborný polmesiac a zlatá hviezdička. Klenot tvorí holubica zo štítu. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné.

Použitá literatúra:
FEDERMAYER, F.: Lexikón erbov šľachty na Slovensku I., Bratislava, 2000
HORVÁTH, J.: Posledná vojna Rakúsko – Uhorskej monarchie, Banská Bystrica, 2008
JUNG, P.: Rakousko - uherská armáda za první světové války, Brno, 2007
KOLÁČNÝ, I.: Řády a vyznamenání Habsburské monarchie, Praha, 2006
SZLUHA, M.: Felvídeki nemes családok I.-II.
Ehrenbuch der Österreichisch – ungarischen Wehrmacht. Die Ausgezeichneten im Weltkrieg, I. Band, Vaterländisches Archiv, Wien, 1917
Magyar nemzetségi zsebkönyv II., Nemes csaladok, Budapest, 1905
http://www.kuk-wehrmacht.de
http://www.oesta.gv.at
http://www.austro-hungarian-army.co.uk/biog/tersztyanszky.htm
http://www.weltkriege.at
http://de.wikipedia.org