Cesta k rozpadu Nového Španělska a válka za nezávislost Mexika II

Autor: Wlasto Klucar / wlasto 🕔︎︎ 👁︎ 20.603

Druhá etapa: Organizácia a inšticionalizácia (1811-1815)

Druhou etapou vojny za nezávislosť Méxica by sa dalo označiť obdobie od momentu kedy preberá velenie nad jednotkami Ignacio López Rayóna a do popravy José María Morelosa y Pavón. To znamená obdobie od 16.3.1811 do 22.12.1815. V týchto časoch sa z viac menej živelného a násilného hnutia začína stávať hnutie so svojimi orgánmi a pokúša sa o svoju zákonnú existenciu založenú aj na nejako právnom základe.

Ako bolo už spomenuté López Rayón bol menovaný veliteľom povstaleckých jednotiek v Saltillo, Coahuila, avšak o tento post sa delil spolu s José María Liceagom. V čele približne 1.000 mužov, ktorí tvorili prvú povstaleckú armádu sa vydali smerom na juh, smerom do Michoacánu, pričom prechádzali územiami ktoré predtým boli pod správou povstalcov, avšak v tejto dobe už znovu im vládli vojská vicekráľa, čo jednotkám sťažovalo pochod cez suchý stred Méxica.

Reklama

Nakoniec sa podarilo Lópezovi Rayónovi dostať malú skupinu až do dediny Zitácuaro, ktorá sa nachádzala na východe intendancie Michoacán. Tu 19.8.1811, zvolal Najvyššie národné zasadnutie Ameriky (Suprema Junta Nacional Americana) ktorá mala vládnuť v mene Fernanda VII.

V tomto sa Junta de Zitácuaro vôbec neodlišovala v ničom od podobných ustanovizní, ktoré sa vytvorili po celej Amerike a ktorých existencia bola odôvodnený, aby zachovali zvrchovanosť domínií v mene kráľa Fernanda VII až kým znovu nezasadne na trón. Zasadnutie v Zitácuaro združilo hlavne criolskú elitu zo stredného Méxica. Toto zasadnutie mohlo počítať aj s podporou Morelosa, vojenského veliteľa povstalcov v sierra Madre del Sur.

Toto zasadnutie sa pokúsilo o prvý projekt národnej ústavy, projekt ktorý sa však neujal, ako aj prvý úmysel o vlastnú menu ako aj o uznanie medzinárodným spoločenstvom (úmysel vyslať vyslanca do USA).

López Razón, ktorý bol vo funkcii Univerzálneho ministra národu a predsedom junty, sa pokúšal získať prestíž pred vojenskými veliteľmi, ako aj pred royalistickou armádou a z tohto dôvodu začal viaceré vojenské kampane, avšak z rozpačitými výsledkami. Aj keď Rayón mal určitú podporu, nemohol napokon zabrániť aby zhromaždenie nebolo vyhnané z Zitácuaro vojskom vedeným Callejom v prvých dňoch roku 1812. Následkom bolo že členovia predsedníctva tejto junty začali konať každý sám za seba. José Sixto Verduzco zotrval v Michoacáne, Rayón odišiel do intendancie México, a Liceaga do oblasti Guanajuato.

Každý z týchto vedúcich predstaviteľov zasadnutia si osoboval právo byť jej predsedom, čo vyústilo do nezhôd a následne do rozpustenia zasadnutia v prvej polovici roku 1813. Zasadnutie (junta) Zitácuaro bola nahradená Chilpancingským kongresom (Congreso de Chilpancingo) ako najvyšším vládnym orgánom Amerikcého národu. Počas svojej existencie Junta de Zitácuaro bola presunutá do Michoacánu, Sultepec kde sa k nej pridal kňaz, intelektuál José María de Cos, z San Cosme, v intendancii Zacatecas. On bol kto začal informovať o činnosti tohto zasadnutia prostredníctvom nim samým skonštruovanej tlačiarne.

Morelos a Chilpancingský kongres

Rovnako ako López Rayón, José María Morelos y Pavón nebol nováčkom na bojovom poli vojny za nezávislosť. Morelos tiež sa podieľal na bojových aktivitách vojny za nezávislosť už od jej počiatku, zvlášť v regióne Tierra Caliente de Michoacán a v México. Morelos bol v skutočnosti vojenským oblastným veliteľom podliehajúcim autorite zasadnutia v Zitácuaro a z tohto dôvodu bol podriadený veleniu Lópeza Rayón.

Vojenské ťaženie Morelosa začalo v Carácuaro, Michoacán a jeho kariéra sa dá rozdeliť na dve časti a to jedny kedy si vyslúžil veľkú prestíž u royalistickej armády ako veliteľ a stratég a druhá po katastrofálnej porážke pri Valladolide v roku 1813. Mal veľkú prestíž ako veliteľ a to aj napriek tomu, že nemal nijaké vojenské vzdelanie a nikdy neslúžil v armáde. Ale po katastrofálnej porážke pri svojom rodnom meste to išlo s jeho vojenskými úspechmi dolu vodou a to až do takej miery, kým neboli večšina jeho vojenských veliteľov zajatých, popravených alebo nepadli v boji.

Reklama

Po tom, čo Morelos pozdvihol zbrane v odchádza do Balsas a do sierra Madre del Sur, kde dobíja postupne mestá Zacatula, Petatlán a Tecpan. V máji roku 1811 jeho jednotky v ktorých bojujú aj 4 bratia Galeana dobíjajú mestá Chilpancingo, Tixtla, Taxco.

Následne jeho jednotky vstúpili na teritórium intendancie Puebla, kde premohli royalistické jednotky v Chiautla. Morelos následne rozdelil svoje jednotky na tri časti. Jedna v čele s Nicolásom Bravo, postupovala do dnešného štátu Oaxaca, pričom na svojom pochode jednotky obsadili Acatlán a Huajuapan. Druhá časť pod velením Hermenegilda Galeanu sa vrátila do Taxco. A napokon tretia časť jednotiek pod velením samotného Morelosa postupovala smerom cez údolie valle de Puebla-Tlaxcala. Tu jednotky obsadili Izúcar a pridal sa k nim Mariano Matamoros a jeho syn. Morelos nakoniec nepostúpil až do Puebla de los Ángeles, ale na východ od tohto mesta 24.12.1811 dobil Cuautla.

Vo februári 1812, Félix María Calleja – najlepší meč Nového Španielska (la mejor espada de Nueva España), dostal za úlohu od vicekráľa Vanegasa, definitívne skoncovať s Morelosovým vojskom. Calleja sa domnieval, že povstalcov ľahko premôže početnou prevahou a že povstalci sú ľahko premoźiteľná banda partizánov bez prípravy a bez výstroje. Práve v tejto dobe sa začalo obliehanie Cuautly royalistickým vojskom; a v týchto časoch už López Rayón a zasadnutie boli vyhnaní z Zitácuaro.

Po 62 dňoch bojov a obliehania žiadna zo strán nebola schopná v tomto strete zvíťaziť. Royalisti zlyhali aj pri pokuse o znovu dobitie Izúcaru, a povstalci 2.3. prelomily obliehanie a vyprázdnili Cuautlu, aby sa vyhli masakru civilného obyvateľstva. Pri obrane tohto mesta, ktoré je dnes na území federálneho štátu Morelos sa podieľali aj samotní jeho obyvatelia a deti, ktoré tvorili skupiny volajúce Los Emulantes. Tomuto mini praporu tvorenému deťmi a adolescentmi velil bilogický syn kňaza Morelosa, Juan Nepomuceno Almonte, a príslušníkom bol aj Narciso Mendoza, viac známy v histórii Mexica ako dieťa delostrelec (Niño Artillero). Po opustení tohto mesta sa povstalci vydali smerom na východ smer Izúcar a Chiautla.

Na svojom pochode boli neustále prenasledovaný Španielskym vojskom a prišli až k východnému koncu intendancie Puebla, kde obsadili dedinu de Orizaba, a tu sa znovu stretli s royalistickou armádou na hranicich Puebly a Veracruzu. Znovu v tomto strete nikto nezvíťazil, ale povstalci sa vydali smerom na juh, pričom obsadili Tehuacán, a následne mesto Oaxaca, kde Morelos ustanovil autonómnu vládu. Táto povstalecká vláda trvala v meste Oaxaca od roku 1812 do 1814, kedy bolo mesto znovu dobyté Španielskou armádou.

Toto bolo prvý a posledný krát kedy Morelos spolu so svojim vojskom bol schopný obsadiť veľké a dôležité mesto. Ale práve v tomto meste Morelos s konečnou platnosťou zavrhol fernandistické idei zasadnutia v Zitácuaro, ktoré bolo už v tomto čase presunuté v Sultepecu. Práve tu v Oaxaca, Morelos zvoláva vytvorenie Národného kongresu, kde jeho reprezentanti by mali byť zvolení ľudom. Tento kongres sa mal zísť v Chilpancingo.

Reklama

S úmyslom dostaviť sa na daný kongres, vojsko smeruje na Costa Grande a v auguste 1813 obsadzuje zámok San Diego (castillo de San Diego) v Acapulco. Z tohto dôvodu povstalci následne môžu kontrolovať tento najdôležitejší pacifický prístav, a spojenie Nového Španielska s Filipínami.

Chilpancingský kongres

Skvelé vojenské výsledky a výťazstvá spôsobili, že prestíž Morelosa značne rástla a prerastala aj Lópeza Rayóna, ktorý utrpel porážky pri Valladolide a Zitácuaro, kde musel odísť aj so zasadnutím z tohto mesta. Na rozdiel od neho Morelos až do polovice roku 1813 mal pod kontrolou veľkú časť juhu intendancií México, Puebla y Oaxaca. Vďaka tejto veľkej vojenskej prestíži a autorite bol schopný dať radikálny obrat hnutiu za nezávislosť a jeho politickým cieľom. Podporu našiel v mnohých osobnostiach ktoré sa zúčastnili na kongrese v Chilpancingo, ktorý zvolal v júny 1813 a zišiel sa v septembri toho istého roku.

Tu v Chilpancingo, Morelos odovzdáva sebou spísaný text „City národa“ (Sentimientos de la Nación). V tomto texte sa odráža jeho politická pozícia, pre ktorého

...Amerika je slobodný a nezávislá od Španielska ako aj od iného národa, vlády alebo monarchie...

Morelos, „Sentimientos de la Nación“, článok 1°

V tomto texte navrhuje viaceré ekonomické, politické a sociálne návrhy ako aj návrh aby sa prerušili styky s Lópezom Rayónom a jeho nasledovníkmi. Hidalgo z vezenia napísal list v ktorom sa vyjadril, že Amerika je závislá na Španielskom kráľovi, ale nie na Španielskom národe a preto vlastne nezávislosť ktorá by sa mala hľadať, nie je nezávislosť na korune, ale ustanovenie legitímnej vlády.

Na rozdiel od tejto pozície ktorá bola vlastná zasadnutiu v Zitácuaro, kongres v Chilpancingo si dal za úlohu právne vydefinovať dôvody, prečo Mexická Amerika by mala byť slobodná od Španielska. A pracovali na právnom akte roztrhnutia zvezku medzi Novým Španielskom a materskou krajinou.

Deklarácia nezávislosti severnej Ameriky

Revolučný myslitelia z hnutia za nezávislosť po tom, ako na tomto kongrese vyhlásili nezávislosť nového národu, taktiež deklarovali zrušenie celého koloniálneho sociálneho systému. Ako bolo napísané v Morelosových Citoch národa jednalo sa o zrušenie kastovného systému, voľnosť pohybu a rezidencie osôb v mestách a dedinách a nezávislosť národu od akejkoľvek cudzej mocnosti. Ale taktiež sa členovia kongresu vyslovili za zachovanie katolicizmu ako jediného náboženstva a vylúčenie cudzincov z ekonomických aktivít krajiny.

Tento dokument podpísaný členmi kongresu 6.11.1813 je značne radikálnym dokumentom vzhľadom na predchádzajúce snahy a skutočnosti. Delegátii kongresu na záver podpísali dokument Zákon slávnostnej deklarácie nezávislosti Severnej Ameriky (Acta Solemne de la Declaración de Independencia de la América Septentrional). Signatármi tohto zákona boli: Andrés Quintana Roo, Ignacio López Rayón, José Manuel de Herrera, Carlos María Bustamante, José Sixto Verduzco, José María Liceaga a Cornelio Ortíz de Zárate. Najdôležitejšie body z neho boli následne prenesené do textu prvej ústavy Mexica (Constitución de Apatzingán), bola spísaná ústavným zasadnutím Anáhuac a nakoľko členovia tohto zasadnutia boli pri úniku pred Španielskymi jednotkami, túto ústavu vyhlásili v Apatzingáne, Michoacán, v roku 1814. Ale táto ústava ktorá je prvou Mexica sa bohužiaĺ nezačala uplatňovať, pre neustále boje, vojenské akcie a prenasledovanie Španielskou armádou ako aj to, že vlastne krajina bola ešte stále kolóniou a boj za nezávislosť nebol u konca.

Z Chilpancingo po Morelosov koniec v Ecatepec

Ako sme už konštatovali V júni 1813, Morelos zvolal reprezentantov všetkých provincii, aby sa zišli na kongrese v Chilpancingo, dnešný federálny štát Guerrero, aby tu títo rozhodli o budúcnosti Mexica, ako krajiny nezávislej a o nezávislom národe.

Najdôležitejšími bodmi záverečného dokumentu bola národná suverenita, všeobecné volebné právo, katolicizmus ako oficiálne náboženstvo, zrušenie otroctva a nútených prác, koniec vládneho monopolu a zrušenie telesných trestov. 6.11.1813 bola podpísaná deklarácia nezávislosti.

Aj keď Morelosove jednotky spočiatku mali spočiatku úspech na bojovom poli, jednotky vicekráľovstva postupne začali víťaziť a postupne znovu dobíjalo oblasti predtým obsadené povstalcami, až nakoniec napadli samotné Chilpancingo. Po týchto porážkach kongres (a zvlášť Ignacio López Rayon), sa znovu zišli aby vyhlásili, že neuznávajú Morelosa ako generalísima a najvyššieho veliteľa armády a následne ho poverili iba aby pomohol uniknúť kongresu pred royalistickou armádou. Úloha sa mu podarila splniť a ochránil kongres a to až do takej miery, že počas tohto úteku pred armádou sa podarilo spísať ústavu, ktorá bola odprisahaná 22.10.1814 v Apatzingane. Táto ústava dával absolutistické právomoci kongresu, pričom tento následne vydal príkaz na preskupenie vojenských síl a to tým spôsobom, že nechal Morelosa prakticky bez moci, nakoľko kongres sa obával, že on sám prevezme moc do svojich rúk.

Morelos bol zakrátko na to zajatý, pri bojovej akcii keď sa spolu so svojimi jednotkami pokúšal ochrániť kongres pred royalistikými silami. Následne ho postihol podobný osud ako Hidalga, bol odsúdený, degradovaný, exkomunikovaný a 22.12.1815 zastrelený v Ecatepecu, dnešný Estado de México v metropolitnej zóne hlavného mesta.

Záverečná etapa: noví bojovníci a partizánska vojna

Od roku 1815 do 1821 sa vojna za nezávislosť zmenila na partizánsku vojnu, nakoľko vojsko bolo rozprášené, velitelia mŕtvy ale boj neustával. Tento boj za nezávislosť, bol riadený troma osvieteneckými vodcami, veliteľmi: Guadalupe Victoriom (pravým menom Manuel Félix Fernández) v Pueble, Vicente Guerrerom v Oaxaca a španielskym liberálom Franciscom Javierom Mina v strede krajiny. Všetci títo traja si získali vernosť a rešpekt u svojich nasledovníkov. Vicekráľ si v tomto čase začal namýšľať, že všetko už je v poriadku a pod kontrolou a vydal všeobecnú amnestiu všetkým rebelom, ktorí zložia zbrane.

Francisco Javier Mina, liberálny hrdina vojny za nezávislosť Španielsky sa v Londýne spoznal s otcom Servando Teresa de Mierom, ktorý ho nadchol pre kauzu nezávislosti kolónii a spolu sa následne pridali k boju proti absolutizmu Fernanda VII a k boju za nezávislosť Mexica. V roku 1817 prichádza do prístavu Soto la Marina a pripája sa tu k povstaleckej armáde. Avšak armáda bola v katastrofálnom stave, nízkej morálky, zle organizovaná a tak nebolo divu že za pár mesiacov bola porazená a Mina zajatý a Pénjamo zastrelený.

Po 10 rokoch občianskej vojny a po smrti zakladateľov hnutia za nezávislosť, bolo celé hnutie blízko svojmu koncu a neúspechu. Povstalci sa stretávali s veľmi tvrdým odporom Španielskej armády, apatiou criolov ako aj s nezáujmom elít o nezávislosť krajiny. Násilnosti povstaleckej armády, rabovanie a podobné činy povstalcov presvedčili criolov, že toto nie je ich vojna, ale že toto je vojna tried a rás a napokon sa znechutene priklonili na stranu Španielskej správy, s úmyslom nájsť menej krvavú cestu.

Vicekráľ Juan Ruiz de Apodaca mienil uskutočniť posledný úder proti povstalcom s úmyslom všetko skončiť a vyslal vojenské jednotky pod velením criolského royalistu Agustín de Iturbide aby porazil povstalecké vojsko Vincenta Guerrero v Oaxaca. Iturbide, bol narodený vo Valladolide, bol známy svojím oduševnením s akým prenasledoval jednotky Hidalga a Morelosa počas prvých rokov boja za nezávislosť. Iturbide bol tiež veľmi obľúbeným Mexickými cirkevnými hodnostármi, bol konzervatívny, religiózny, oddaný ochrane súkromného majetku a sociálnych tried a privilégii. Ale Iturbide bol nespokojencom, bol nespokojný so svojim vojenským postavením a taktiež s výškou svojho majetku.

Iturbide a Fernando VII

Vojenské ťaženie Iturbideho v Oaxaca sa udialo v rovnakom čase ako prevrat proti Fernandovi VII v Španielsku. Lídri prevratu, prinútili Fernanda VII podpísať liberálnu ústavu 1812. Keď táto správa dorazila do Mexica, Iturbide ju videl ako nebezpečenstvo, nakoľko sa domnieval, že bude narušené status quo a crioli budú mať príležitosť k zmenám a môžu prevziať moc a kontrolu nad krajinou. Ironické je na tom to, že Mexcio získalo nezávislosť, keď koloniálne konzervatívne sily sa pokúsili o zmenu krátkeho liberálneho režimu v domovskej krajine. Po tom, ako sa Iturbide stretol s Guerrerom, zmenil svoje úmysly, pravdepodobne zo svojich osobných zištných a ambicióznych dôvodov a vyzval povstaleckého lídra na stretnutie, aby tu prebrali body aby sa mohlo obnoviť hnutie za nezávislosť.

V Iguala, Iturbide vyhlásil 3 princípy alebo garancie nezávislého Mexica: México bude nezávislým národom, ktorému bude vládnuť kráľ Fernando VII alebo niektorý s konzervatívnych európskych monarchov; crioli a prisťahovalci s poloostrovu budú mať rovnaké postavenie a práva a katolícka cirkev bude mať výsadné postavenie a monopol v Mexicu. Tieto princípy boli vyhlásené 24.2.1821 a sú známe pod menom Plan de Iguala.


Zástava vojska Troch garancií

Iturbide presvedčil svoje vojsko, to znamená royalistické jednotky vicekráľovstva, ako aj Guerrera aby sa pridal k tomuto plánu a spojil s nim sily v boji za tieto ideály. Týmto sa spojilo povstalecké vojsko s vojskom royalistickým a začalo sa nazývať vojskom Troch garancii (Tres Garantías alebo Trigarante), a vojsko bolo zverené pod velenie Iturbideho, aby bránil Plan de Iguala. Tento plán v konečnom dôsledku uspokojoval tak liberálov ako aj konzervatívcov, skutočným cieľom bola nezávislosť, pričom bola zachovaná pozícia katolíckej cirkvi. Toto spôsobilo, že sa k hnutiu pridali skoro všetci, konzervatívne i liberálne zmýšľajúci, ako aj royalisti a cesta k nezávislosti bola otvorená.

Akt nezávislosti

Jeden deň na to, ako troj garantné vojsko vstúpilo do hlavného mesta México, Augustín Iturbide nariadil dočasnému vládnemu zasadnutiu, aby zvolilo najprv prezidenta Imperiálnej regencie, a následne aby bol spísaný akt nezávislosti nového národu. Nakoniec predsedom regencie sa stal on sám a ústava bola spísaná a podpísaná.


Vojsko troch garancií vstupuje do hlavného mesta

Zákon o nezávislosti alebo Akt nezávislosti (Acta de Independencia del Imperio Mexicano) bol podpísaný 27.9.1821. Jeho signatármi boli členovia dočasného vládneho zasadnutia a členovia imperiálnej regencie. Tento zákon je zakladajúcim zákonom Mexického Impéria Mexického národu.

Mexický národ nemal po tri storočia vlastnú vôľu, ani slobodu použitia svojho hlasu, dnes vzchádza z tohto zákazu v ktorom žil. Hrdinské snaženie jeho synov bolo korunované a je skutočnosťou, navždy slávnostne pametné to, čo s najvyšším duchom, so všetkým obdivom, láskou a slávou svojej vlasti, započali v Iguala, pokračovali a ukončili, prekonávajúc prekážky skoro neprekonateľné.

Znovu obnovené je v tejto časti severnej Ameriky, tie práva ktoré jej dal autor všetkého, a uznané neodcudziteľné a sveté práva kultúr zeme, v slobode konštituovať sa spôsobom, ktorý najviac uspokojí ich šťastie, a s predstaviteľmi, ktorý môžu vyjadriť ich vôľu a zámery a slávnostne deklaruje prostredníctvom Najvyššieho zasadnutia Impéria, že je národom zvrchovaným a nezávislým od bývalého Španielska, s ktorým následne nebude mať iný vzťah ako úzke priateľstvo a to v hraniciach ktoré stanovia zmluvy a dohody, ktoré tiež ustanovia priateľské vzťahy s ostatnými potenciami a suverénnymi národmi, toto na základe plánu z Iguala (Plan de Iguala) a dohôd z Córdoby (Tratado de Córdoba), ako tieto ustanovujú, vediac že prvý veliteľ Imperiálneho vojska troch garancií (Ejército Imperial de las Tres Garantías), vydrží až do konca, aj v kritických chvíľach, obetavo pri plnení svojich povinností a so životmi svojich vojakov (ak to bude potreba)bude brániť túto slávnostnú deklaráciu, spísanú v hlavnom meste Impéria 28. Septembra 1821, prvého roku nezávislosti Mexica.

Podpísaní sú:

Za dočasné vládne zasadnutie

  • Antonio Joaquín Pérez Martínez, biskup z Puebla de los Ángeles.
  • Juan O'Donojú, generál poručík Španielskej armády Gran Cruz de las Órdenes de Carlos III a San Hermenegildo.
  • José Mariano de Almanza, štátny radca
  • Manuel de la Bárcena, predstavený diakonov svetej cirkvy v Catedrale vo Valladolide a guvernér tamojšieho biskupstva
  • Matías Monteagudo, rektor Národnej univerzity, kanonik svetého kostola metropolitného v México a preposita Oratória de San Felipe Neri
  • José Isidro Yáñez, člen Audiencie v México.
  • Juan Francisco Azcárate, advokát Audiencie v México a člen druhého ústavného miestneho zastupiteľstva
  • Juan José Espinosa de los Monteros, advokát Audiencie v México a fiškál civilného práva
  • José María Fagoaga, honorárny audítor Audiencie v México
  • Miguel Guridi y Alcocer, kňaz svetého kostola cirkvy Sagrario de México
  • Francisco Severo Maldonado, kňaz biskupstva v Guadalajara
  • Miguel Cervantes y Velasco, Marqués de Salvatierra a Caballero Maestrante de Ronda
  • Manuel de Heras Soto, Conde de Casa de Heras, podplukovník vo výslužbe
  • Juan Lobo, obchodník, bývalý sekretár (regidor) mesta Veracruz
  • Francisco Manuel Sánchez de Tagle, sekretár (regidor) miestneho zastupiteľstva a sekretár akadémie San Carlos
  • Antonio Gama, advokát Audiencie a starší člen Santa María de todos los Santos de México.
  • José Manuel Sartorio, bakalár klerik presbyter arcibiskupstva
  • Manuel Velázquez de León, bývalý sekretár vicekráľovstva, honorárny intendant provincie, pokladník bol, v Španielsku menovaný riaditeľ verejných daní v Mexicu a poradca štátu
  • Manuel Montes Argüelles, statkár z Orizaba
  • Manuel Sotarriva, brigadier národných vojsk, plukovník Pluku pechoty koruny a rytier rádu Orden de San Hermenegildo
  • José Mariano Sandaneta, Marqués de San Juan de Rayas, Caballero de la Orden Nacional de Carlos III a vocal (hlas) zasadnutia cenzúry slobody tlače
  • Ignacio García Illueca, advokát Audiencie v México, starší seržant vo výslužbe a náhradný provinčný poslanec
  • José Domingo Rus, poslucháč (počúvajúci, porotca) Audiencie v Guadalajara, pôvodom z Venezuely
  • José María Bustamante, podplukovník vo výslužbe
  • José María Cervantes y Velasco, plukovník vo výslužbe
  • Juan María Cervantes y Padilla, plukovník vo výslužbe
  • José Manuel Velázquez de la Cadena, kapitán vo výslužbe pán z Villa de Yecla (Španielsko) a sekretár miestneho zastupiteľstva v México (Ayuntamiento de México)
  • Juan Horbegoso, plukovník Národných vojsk
  • Nicolás Campero, podplukovník vo výslužbe
  • Pedro José Romero de Terreros, Conde de Jala y Regla, Marqués de San Cristóbal y de Villa Hermosa de Alfaro, čestný muž komory a kapitán gardy vicekráľa
  • José María Echevers Valdivieso Vidal de Lorca, Marqués de San Miguel de Aguayo y Santa Olaya
  • Manuel Martínez Mancilla, poslucháč (počúvajúci, porotca) Audiencie v México
  • Juan B. Raz y Guzmán, advokát a fiškálny agent Audiencie v México
  • José María Jáuregui, advokát Audiencie v México
  • Rafael Suárez Pereda, advokát Audiencie v México a sudca písma
  • Anastasio Bustamante, plukovník vojska dragúno v z San Lius (Ejército de Dragones de San Luis)
  • Ignacio Icaza, bývalý jezuita
  • Manuel Sánchez Enciso.

Členovia Imperiálnej regencie

  • Agustín de Iturbide, Cisár Mexica
  • Juan O'Donojú, druhý regent
  • Manuel de la Bárcena, tretí regent
  • José Isidro Yañez, štvrtý regent
  • Manuel Velásquez de León, piaty regent

Španielska vláda a Fernando VII odmietali nezávislosť Amerických kolónii a vyhlásili, že tieto kroky sú nelegitímnymi.

V nasledujúcich rokoch došlo k viacerým pokusom o znovu dobitie kolónii, pričom posledným pokusom bol v roku 1829 kedy gen. Isidro Barradas a admirál Ángel Laborde sa vydali z Kuby, na 19 lodiach spolu s približne 4.000 vojakmi s úmyslom dobiť znovu Mexico.

Vylodili sa 26.7.1829 v Cabo Rojo, blízko Tampico, ale gen. Antonio López de Santa Anna ktorý velil obrancom, efektívne bránil krajinu a so svojimi jednotkami 11.9.1829 porazil Španielske vojsko v bitve Batalla de Pueblo Viejo (dnešná Villa Cuauhtémoc).

Až do 28.12.1836 prebiehali mierové rozhovory, pričom na záver bol podpísaný dokument o uznaní nezávislosti Mexica.

Tento dokument bol podpísaný za Španielsku stranu María Cristina de Borbón vdovou po Fernadovi VII a Josém María Calatrava, a za Mexickú stranu Miguel Santa María a prezidentom José Justom Corro.

Týmto sa končia boje, vznikol nový štát, nový národ, nové Impérium. Avšak toto nebol koniec zmien na severoamerickom kontinente. Ako je spomenuté, Španielsko sa neustále pokúšalo o znovu dobitie sbojich domínni a v Impériu nie všteci boli spokojní pod vládou Augustína I, ako aj silneli hlasy o sbeaurčenie ďalších národov ktoré sa ocitli v tomto povrchnom cisárstve.

Zdroj:
http://es.wikipedia.org/wiki/Independencia_de_M%C3%A9xico
DE LA TORRE Villar, Ernesto (1982). La independencia mexicana. 3 T. Fondo de Cultura Económica -- Secretaría de Educación Pública. México.
MIRANDA, José (1978)Las ideas y las instituciones políticas mexicanas. Primera parte 1521-1820. Instituto de Investigaciones Jurídicas de la Universidad Nacional Autónoma de México. México
VILLORO Luis „La revolución de Independencia“. En: Historia general de México. El Colegio de México. México
mexicanhistory.org
http://es.wikipedia.org/wiki/Antecedentes_de_la_independencia_de_la_Am %C3%A9rica_Hispana
http://es.wikipedia.org/wiki/Iturbide
http://es.wikipedia.org/wiki/Acta_de_Independencia_del_Imperio_Mexicano
http://es.wikipedia.org/wiki/Primer_Imperio_Mexicanov
http://bibliotecadigital.ilce.edu.mx/sites/colibri/cuentos/indepen/htm/sec_2.htm

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více