Literární soutěž - příspěvek č.17

Autor: Radek Havelka / Admin 🕔︎︎ 👁︎ 13.665

Autor: Stanislav Háner

Nataša, generál a kozmonaut

Pred rokom 1989 jedno nemenované vojenské letisko navštívil súdruh generál. Cvičili sme sa na ňom ako budúci vojenskí piloti. Generála sme museli vítať ešte aj vtedy, keď nad našim výcvikovým priestorom len prelietal. Velitelia nás držali nastúpených v pozore a museli sme zdraviť súdruha generála, hoci ten bol ešte v oblakoch.

Bolo jasné, že z tej výšky a pri tej rýchlosti - prilietal na stíhačke - si nestíha všimnúť to, či pri nástupe v pozore jeho lietadlu salutujeme, alebo nie. To som ešte netušil, aké absurdné divadlo pripraví generál osobne len pre mňa.

Reklama

Súdruh generál sa s nami - poslucháčmi vysokej vojenskej leteckej školy - stretol neformálne na lúke za kasárňami. Tu si sadol pod strom ako kmeňový náčelník, my okolo neho ako vrabce a pekne milo sa k nám prihovoril:

Súdruhovia! Berte ma teraz chvíľu ako otca a otvorene mi povedzte, čo vás na výcviku hnevá. Nebudem chcieť počuť vaše mená. Hovorte mi úprimne svoje pocity.

Okolo súdruha generála sedelo niekoľko desiatok spolužiakov. Boli sme medzi nimi my „štyristo dvojkári“ teda poslucháči pilotného smeru nadzvukový letec spolu s „mixérmi“, čo bola štyristo trojka - teda pilot vrtuľníka. Zároveň tam boli z ročníka poslucháči veliteľského smeru a ešte letovodi, teda celkom „masa“ študentov. Všetci mali však jednu vec spoločnú - zaryto mlčali.

Súdruhovi generálovi sa to nejako nepozdávalo. Vtipkoval, nahlas sa smial, jednoducho sa tváril ako kamarát. Bol som zrejme naivnejší než ostatní, keď som si v duchu povedal, hádam mu naozaj môžeme povedať, čo chceme. A tak som sa ozval.

Súdruh generál bol nadšený, že konečne niekto našiel odvahu. Bujaro ma vyzýval, nech sa postavím, aby lepšie na mňa videl. To ma ešte nepomýlilo, veď to nie je hanba, ako vyzerám, tak som sa vystrel. Ako som otvoril ústa, správanie súdruha generála sa prudko zmenilo. Úsmev mu stvrdol na tvári, ba sa i zachmúril. Nuž bolo toho dosť, na čo som mal zlosť. Podrobnosti nie sú už dnes dôležité.

Zaujímavejšia bola reakcia súdruha generála. Keď som skončil, všimol som si, že náš hrdina s hrubými lampasmi na nohaviciach, aké len tak ľahko nevídať ani v armáde, mal v rukách zápisník a pero: „Tvoje meno, súdruh!“ Zreval na mňa, až som podskočil. Po jeho slovách o láskavosti, priam otcovskej dobrote nebolo ani pamiatky. Predstavil som sa. Pritom pôvodne súdruh generál tvrdil, že môžeme hovoriť otvorene, kriticky, nebáť sa, že sa na mená pýtať nebude. Realita bola iná. Začal sa správať ako malý „zupáčik“.

O niekoľko rokov som nastúpil do vtedy jedinej štátnej televízie. Nás nestraníkov - teda nečlenov komunistickej strany mal na starosti komunista, ku ktorému sme museli povinne chodiť na ideologické školenia. Nepoznal nás všetkých po mene, veď sme tam boli všetko mladí redaktori, ale aj tak nás prijímal vo svojej redakčnej kancelárii. Bol uznávaným moderátorom. My novinárske uchá sme mu boli na smiech. Takí zelenáči. Na takého „kádra“ sme ešte zďaleka nedorástli.

Reklama

Rovnako ako u generála aj on nás nútil do úsmevov, ktoré sám rozdával na všetky strany. Bodro nás povzbudzoval, aby sme sa mu otvorene zdôverili, čo sa nám - mladým ľuďom a nestraníkom - nepozdáva na komunistickej strane. „Kritika je dôležitá, súdruhovia,“ hovoril nám, hoci vedel, že nie sme nielen členovia, ale ani kandidáti komunistickej strany. Nemáme sa jej vraj báť. Je nová doba, perestrojka, len z otvorenej kritiky sa dá poučiť aj do budúcna.

Bol som vtedy v televízii takmer deväť mesiacov. To ma možno ospravedlňuje vzhľadom aj na predchádzajúcu históriu so súdruhom generálom, z ktorej akoby som sa nepoučil. Ale keď všetci kolegovia zaryto mlčali! A ja som si vravel, veď tento človek tu je náš kolega, starší vzor, priam kamarát, taká veľká televízna hviezda! Nuž som sa prihlásil. S naivitou sebe vlastnou som zahlásil:

Nepáči sa mi, že komunistická strana nezaujala stanovisko k vysielaniu Slobodnej Európy, podľa ktorej je už súdruh prezident možno dávno mŕtvy a na verejnosti zaňho vystupuje dvojník.

Môj moderátorský vzor výraz nezmenil ako súdruh generál. Naopak, nahlas sa rozosmial, ale niečo mal s generálom spoločné. Totiž kde sa vzal - tu sa vzal, zrazu držal v ruke zápisník:

To je výborný fór, človeče, ako sa voláš a z ktorého si oddelenia?

Nuž na dovysvetlenie tým, ktorí snáď tieto roky nezažili, trestné bolo už rozhlasovú stanicu Slobodná Európa počúvať a nie to sa pýtať na otázky, ktoré tam zazneli. Ja som si vravel, veď chcel počuť kritiku. Presnú kritiku, aby sa vyvaroval chýb, veď bola perestrojka. Možno v Rusku, nie na Slovensku.

Reklama

Prešlo niekoľko rokov. Prišla demokracia. Niekedy na tieto dve príhody o otvorenosti a pravdovravnosti spomínam nielen s nostalgiou. Zdá sa mi, že ani dnes nie je dobré povedať: O danom probléme si myslím. Niekoho totiž už roky zasa zaujíma viac to, ako sa volám a niekedy mám dojem, že sa na to pýtajú tí istí, ktorí sa ma na to pýtali pred rokom 1989.

Počas štúdia vysokej leteckej školy som mal ťažkú haváriu. Strávil som v Prahe ako poslucháč odboru pilot – nadzvuk v špeciálnej leteckej nemocnici pol roka. Ležal som tu väčšinou so starými „flígrami“. Tí sa nudili. Preto hocikedy vymýšľali rôzne pestvá.

Ráno sme odnášali vzorky moču a stolice do laboratória. Bolo zložité najmä doniesť v laboratórnych miskách požadované vzorky stolice. Chodili sme na toalety vyzbrojení paličkami do krku a laboratórnymi miskami. Niekedy boli problémy aj s močou. To vtedy, ak jej bolo v špeciálnom močovom pohári veľa, alebo naopak, málo. Trafiť sa do vkusu laboratórnej sestry bolo zložité. Pomenšia osôbka mala množstvo dioptrií na nose. Bola chudučká a veľmi nervózna, ak sme jej z našich vzoriek doniesli príliš veľa, alebo ak toho bolo málo. Vtedy na nás jedovato vrieskala o to viac, o čo menej ju bolo vidieť od zeme.

Jeden podplukovník veľmi seriózneho vzhľadu a to aj v pyžame a župane, mi spiklenecky pošepol, že teraz niečo uvidím. Vzal pohár na moč a riadne ho vydrhol v horúcej vode s čistiacim prípravkom. Potom doň nabral kopcom z jedálne čaj. A tak sa ráno postavil do radu pred laboratórium. Tam sme prinášali naše výdobytky všetci pacienti. Stáli sme v rukách poháre s vlastným močom a misky s výkalmi. Na dverách do laboratória bolo malé drevené okienko. Cezeň vykúkala tvár nervóznej staršej laborantky s množstvom dioptrií na nose. Každú chvíľu na niekoho navrieskala, že doniesol veľa tamtoho, či onoho.

I prišiel na rad podplukovník.

Čo to je?!“ Zvrieskla akoby ju pichli ihlou. Jeho pohár na moč sa prelieval plný po okraj. Hladina vytvárala z fyziky známu kapilárnu eleváciu, teda bola vyššia ako okraje pohára.

Moč,“ opáčil podplukovník dôstojne.

To vidím! Ale prečo tak veľa?! Ste sa zošaleli, či čo?! To kto sa s tým má špiniť?!“ Vrieskala hystericky pani laborantka.

Vám to prekáža?“ Pokojne sa k nej ku okienku zohol pán podplukovník.

Jasné, že mi to prekáža, človeče! Kto sa má s tým babrať?!

Pán podplukovník zmierlivo pokrčil ramenami a so slovami, „tak prepáčte,“ si odpil z pohára na moč riadny glg čaju.

Pani laborantka však nevedela, že ide o čaj. Ako zbadala, čo robí, vytreštila oči spoza mnohopočetných dioptrií. Nakoniec sa jej prevrátili stĺpkom. Odpadla. Najbližšie dva týždne bol podplukovník najväčšou hviezdou leteckej nemocnice. Pani laborantku na vlastnú žiadosť z odberov preložili.

V leteckej nemocnici ma čakalo aj vyšetrenie na psychiatrii. Mal som ťažký otras mozgu a stratu pamäti. Haváriu si dodnes vôbec nepamätám. Ani deje, ktoré jej predchádzali. Na psychiatrii ležali so mnou na izbe jeden psychopat a druhý samovrah. Vždy na noc nám dali zjesť jednu veľkú bielu tabletu, po ktorej sme museli rýchlo zaspať. Inak nás bolela hlava tak, že sme už nezaspali, ani keby sme sa ako snažili. Prehĺtanie tablety, či sme ju neschovali pod jazyk, kontrolovala vyšetrením ústnej dutiny sestra.

Raz v noci psychopata bolel zub. Nemohol po prehltnutí tablety zaspať. A tak sa o to úmorne pokúšal. Jeho úsilie vytrvalo sabotoval samovrah. Ten totiž hlasno chrápal. Psychopat to viac nevedel vydržať. Ešte aj hlava ho začala bolieť, nielen zub. Potichu vstal z postele. Vzal si vankúš. Rozhodol sa samovraha navždy umlčať. Hodil mu ho na hlavu. Začal ho dusiť. Samovrah sa metal. Podarilo sa mu na chvíľu oslabiť psychopatove sily. Presne toľko, koľko stačilo, aby srdcervúco zareval do nočného ticha.

V tom momente som sa prudko posadil zo spánku na posteli. Bleskovo som pochopil situáciu. S hrôzou som si uvedomil, že už nezaspím a hlava ma bude bolieť až do rána. V návale zlosti som mal chvíľu chuť zahlušiť oboch. Psychopata s boľavým zubom rovnako ako samovraha. Tých upokojovali statní zdravotní bratia injekciami. Mne ju odmietli pichnúť, aj keď som sa jej dožadoval. Hrávali totiž so mnou dole v suteréne ping – pong. Vedeli, že nie som žiadnym bláznom. Do rána som sa prevaľoval v posteli nie a nie zaspať s myšlienkou, či nemám akože niekoho začať škrtiť, aby injekciu dali aj mne a mohol som sa vyspať.

V leteckej nemocnici mi pripravili podobnú situáciu, pri ktorej som mal chuť niekomu skočiť na krk. To, že mi dávali vyše týždňa každý deň ten istý psychotest, bola zábava. Po troch dňoch som sa rozhodol, že ho budem robiť vždy horšie a horšie, čo nebolo nič ťažké. Na jeho vyriešenie som mal hodinu. Šlo o zapisovanie číslic v dlhých stĺpcoch a kolónkach podľa postupností. A ja som ich zapisoval s väčším počtom chýb. Lekári to nechápali. Čím dlhšie som test robil, mal mi ísť lepšie. A mne, naopak, výsledky vychádzali horšie.

Potom to prišlo. Peklo v podobe psychostrojov. Kým len merali mieru mojich reakcií cez rôzne farebné tabuľky blikajúce podľa toho, ako som hýbal skúšanou rukou, o nič nešlo. Raz ma pripútali k mohutnému kreslu opaskom cez pás. Priviazali mi nohy k nohe a ruky k opierkam kresla. Na hlavu mi zapojili EEG, teda prístroj na meranie funkcií mozgu, na hruď EKG. Na ucho mi zapli štipec merajúci môj tep.

Na ľavej opierke som mal tlačidlo. Na ušiach som mal slúchadlá, do ktorých mi púšťali metronóm. Jeho rytmus som vyťukával tlačidlom. Pritom rytmus sa neustále menil. Na pravej opierke kresla som mal ďalšie tlačidlo. Ním som zastavoval hodiny umiestené na náprotivnej stene. Vždy som dostal pokyn ako. Niekedy som mal zastaviť veľkú ručičku na dvanástke, ak prešla po ciferníku dva krát, alebo ju zastaviť na trojke, ak prešla po ciferníku päťkrát. Neustále tak ako rytmus, menili aj pokyny zastavovania veľkej ručičky, ktorej menili rýchlosť pohybu. Z pomalej na rýchlejšiu.

V praxi som bol takto pripútaný ku kreslu a ľavou rukou som vyťukával: „Tí-tí, tá-dá, tá-dá, tí-tí.“ Pravou som zastavoval hodiny. Merali moje reakcie, ako sa rýchlo dokážem prispôsobiť zmeneným podmienkam rytmu a pokynom v zastavovaní hodín. Hlava mi lietala, ako som sa snažil počítať obehy rýchlo sa pohybujúcej veľkej ručičky po ciferníku a ľavou rukou sa snažil upravovať neustále sa meniaci rytmus v slúchadlách. Celá táto činnosť absolútne pohltila moju pozornosť. V tom najväčšom sústredení mi zrazu za chrbtom zjačala neskutočne vysokým tónom siréna. V šoku som vyrazil zo seba neartikulovaný výkrik zúfalstva. Otrasený som sa snažil v kresle pozbierať, keď sa zo slúchadiel ozvali zúrivé príkazy: „Pokračujte! Pokračujte!!!

A ja som znova vyťukával ľavou rukou rytmus a pravou zastavoval hodiny. Zatiaľ ma páni lekári z leteckej nemocnice sledovali za presklenou stenou, kde im ich lekárske prístroje neustále zaznamenávali môj pulz, činnosť mozgu a srdca.

Keď ma odväzovali z kresla, bol som rád, že nemám pri sebe samopal. Spomínanú sirénu sme volali Nataša. Lietalo sa na ruských strojoch. A v nich bola zabudovaná. Svojský hlásič problému. Ak však o ňom neviete, že tam je, koledujete si o infarkt. Netušil som, že Nataša je aj v kresle v nemocnici. Lekári mi povedali, že „Natašiným“ šokom som prešiel v poriadku. Ja som ten pocit nemal...

Posledný februárový deň sa vrátil prvý slovenský astronauta na matičku Zem. Ivan Bella pristál v kazašskej stepi, na ktorej bol sneh, po ôsmich dňoch vo Vesmíre, v roku 1999. Potom sa naplno rozkrútil mediálny kolotoč okolo jeho osoby. Až vtedy som si uvedomil, že sme bývalí spolužiaci.

Viete, ako to chodí. Zo spolužiaka je celebrita, či si na vás ešte pamätá? To je hlúpe sa aj pripomínať. Ivan Bella dosiahol to, po čom možno tajne túžil každý z nás, čo sme študovali pilotný odbor na Vysokej vojenskej leteckej škole. Pritom kozmonautika je predsa niečo iné ako lietanie. Je to „len“ dosiahnutie najvyššieho bodu nad Zemou, ale aj tak potom každý pilot sníva.

Ivan začal chodiť po besedách. Do redakcií. V jednej som pracoval. Čakali ho všetci „náčelníci“. Šéfredaktor, riaditeľ vydavateľstva, zástupca šéfredaktora, vedúci vydania, hlavný sekretár... Postavil som sa schválne až za nich dozadu kancelárie, reku nebudem sa pretŕčať, ešte by človek zažil tú hanbu, že by si na mňa Ivan nepamätal. Otvorili sa dvere. Ivan Bella vošiel dnu so svojim nesmelým úsmevom. Rozhliadal sa prekvapený nad tým množstvom ľudí, ktorí naňho v jednej redakčnej kancelárii hľadí. Mal tu mať telefonické stretnutie s čitateľmi. Nuž ale prišli ho všetci privítať.

Videl som ten jeho zmätený pohľad, ktorý kĺzal v rýchlom tempe z jednej tváre na druhú. V tom ma zbadal. Oči sa nám stretli. Ivan sa natešený rozbehol ku mne. Ostatných si nevšímal: „Stano, čo ty tu robíš!“ Objali sme sa. Bolo to milé. Moji šéfovia na mňa prekvapene pozerali. Aj ja som bol prekvapený.

Potom prišli spomienky. Na letisko v Přerove v roku 1984. Boli sme tam na výcviku. Strašne pálilo slnko na „buzerák“. Tu sme museli my budúci vojenskí piloti dokazovať veliteľom, akí sme vzorní vojačikovia. Učili nás pochodovať, čo sme už dávno vedeli. Mali sme za sebou štyri roky výcviku v rámci vojenských stredných škôl. A to aj dosť tvrdej driny. Nuž ale drilu nikdy nie je dosť.

V spare, keď dostanete zvláštny rozkaz: Velím si sám... - je všetko absurdné. Kto nebol na „vojne“, ten nevie, že „velím si sám“ je rozkaz, aby ste nahlas velili sám sebe a pritom vykonávali pokyny. Vedľa mňa stojaci Maroš Bartoš mi precedil cez zuby: „Stando, vel i mně.

A ja som začal kričať na plné pľúca: „Vojak Bartoš! Vojak Háber! Zbraň odložiť!“ Ešte sme nestihli ani vykonať tento môj povel presne podľa predpisu, pri ktorom si človek skladá z ramien samopal a ja som už reval: „Vojak Bartoš! Vojak Háber! Do zbrane!“ A zasa, ešte sme tento povel neurobili a ja som vrešťal na celý „buzerák“: „Vojak Bartoš! Vojak Háber! Do zbrane!“ Po piatich minútach cvičenia sa z nás lialo ako z krhly pod horúcim augustovým slnkom.

Vojak Bartoš! Vojak Háber! Skončete!“ Zreval pred nami rozzúrený veliteľ: „Pozor!“ Stali sme vypätí ako struny. Pot nám stekal v hrubých uniformách cícerkom po tvárach. Veliteľ prišiel ku mne, až sa nám brigadýrky dotýkali a ja som cítil smrad z jeho úst, z ktorých vycedil: „Odkud jste, vojak Háber!“ Nehol som ani brvou. Pýtal sa ma na strednú školu, ktorú som ukončil a nastúpil do Přerova na letisko do štúdijného odboru pilot nadzvuk Vysokej vojenskej leteckej školy v Košiciach, ktorá tam mala svoj prijímač. Nuž som zreval, až mu skoro a aj mne praskli ušné bubienky: „Vojenské gymnázium Banská Bystrica!“ Veliteľom myklo. Videl som, ako mu stvrdli rysy tváre. Chápal som, že by nás chcel potrestať za tú šou, čo sme vyvádzali na „buzeráku“, kde každý lenivo cvičil, leda bolo, a my s Marošom Bartošom sme „makali“ ako strelení. Všetci sa na nás šli popučiť od smiechu. Aj Ivan. Budúci astronaut.

Vojak Háber,“ začal veliteľ tisnúť zo zovretých úst: „Vy ste pěkný kvítko, víte to?“ Čo som mal na to povedať? Ale on nečakal na odpoveď. Tak som do toho ticha zreval: „Rozkaz!“ Odsunul sa konečne z mojej brigadýrky a zreval zasa on: „Vojak Háber! Vojak Bartoš! Máte na dnes volno do večerky! Nechci vás více tady na zaměstnání vidět!“ No tak takéto a podobné historky nás s Ivanom Bellom spájajú. Na nich sa smejeme aj po rokoch. Som rád, že na mňa Ivan Bella nezabudol. On mi po tých rokoch, keď sa vrátil z ruského Bajkonuru povedal: „Na teba sa, Stano, ani nedalo zabudnúť.

Vždy som niečo vyviedol a skončil som rok a pol v nemocnici, na čo ma vyradili z pilotného výcviku a potom z armády. Preto som si myslel, že si ma už Ivan nebude pamätať. Bolo to dávno. On splnil aj za mňa ten sen byť kozmonautom - astronautom, vidieť svet ako gombík na kabáte. O tejto túžbe som napísal aj básničku a nazval ju takto:

Ľahkovážne

Na M(m)esiac poď na M(m)esiac
ukážem ti západ Zemegule

Aby sa nerozplynul
v ekliptickej dráhe družice

Možnože uvidíme
konečne po čase

Svet ako gombík
na kabáte

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více