Maďarizácia

Autor: Ján Kovačič 🕔︎︎ 👁︎ 42.815

Po rakúsko - maďarskom vyrovnaní maďarská šľachta konečne dostala do svojich rúk všetky prostriedky štátnej moci a mohla ich plne využívať na presadzovanie svojej štátnej doktríny pretvoriť mnohonárodnostné Uhorsko (U.) na maďarský národnostný štát. Hlavné ťažisko tohto maďarizačného tlaku bolo nasmerované práve proti Slovákom. Pritom staršia i mladšia maďarská literatúra prízvukovala, že Slováci boli objektívne uznaní za národ i nepriamym prispením maďarskej štatistiky, ktorá po vzniku dualizmu na rozdiel od rakúskych štatistík už neuvádzala Slovákov v rubrike Čechoslováci, ale ako Slováci. K rozširovaniu spisovnej slovenčiny pomáhalo, že sa v nej vydávali krajinské zákony a dokonca i vládne Slovenské noviny, ktoré mali šíriť maďarskú štátnu ideológiu.

V tejto súvislosti Štefan Marko Daxner konštatoval: „Všetci nadžupani v slovenských stoliciach sú nepriatelia národa a ich rukám zverená moc podáva im tisíce prostriedkov na svojvoľné potlačenie každého, čo by ako lojálneho počínania... Akí sú nadžupani, takí sú aj im podriadení stoliční a mestskí úradníci. Úradníctvo stoličné premenilo sa na legálnou mocou ozbrojenú propagandu maďarstva.“ Ďalší vývoj potvrdil realizmus Daxnerovho stanoviska.

Reklama

Predstavitelia maďarského vládneho zoskupenia vedeného Deákom sa usilovali o vyrovnanie s nemaďarskými národnosťami. V ich réžii 6. decembra 1868 peštiansky parlament prijal tzv. národnostný zákon, ktorý o 2 dni potvrdil aj panovník.

Pôvodná verzia národnostného zákona predložená snemu jeho komisiou ešte 25. júna 1867 na rozdiel od známeho návrhu z r. 1861 neobsahovala doktrínu o jednotnom politickom maďarskom národe a neobsahovala ju ani prepracovaná verzia, ktorú začal prerokúvať uhorský snem 24. novembra 1868.

O presadenie veľkomaďarskej štátnej doktríny, ale aj niektorých ďalších zmien v prospech maďarského štátneho jazyka, do poslednej predlohy národnostného zákona sa pričinil predovšetkým otec vyrovnania František Deák. Zdôraznil, že úradné používanie jazykov ostatných národností možno zohľadniť len potiaľ, pokiaľ to nebude rušiť jednotu krajiny, inak „sa všetko musí robiť v štátnom, t. j. maďarskom jazyku“. Táto ideovopolitická doktrína, prijatá veľkou väčšinou snemu s nadšením, sa stala v preambule zákona určujúcou normou či hranicou uplatňovania jazykových a iných práv nemaďarských národností krajiny. Maďarská liberálna šľachta svoje hegemonistické úsilia, ideu supremácie maďarstva zakladala na stavovskom „natio Hungarica“. Mladé Maďarsko presadzovalo pojem národa, ktorý mal za cieľ absolútnu hegemóniu maďarstva v karpatskej kotline.

Na základe tejto doktríny sa v zákone maďarčina vyhlásila za štátny a úradný jazyk, a to vo všetkých zložkách štátnej a verejnej správy, a za rokovaciu reč snemu. Používanie jazykov nemaďarských národností popri úradnom maďarskom jazyku pripúšťal národnostný zákon pri rokovaniach župných úradov, pri písaní zápisníc a vo vnútornom úradovaní žúp v prípade, ak to schváli župný výbor, alebo to žiadala aspoň 1/5 jeho členov. Ďalej sa pripúšťalo používať materinskú reč v úradovaní obcí, v cirkvách, pri súdoch a pri súkromných podaniach úradom. Obciam, cirkvám a iným korporáciám dával možnosť zakladať stredné a vyššie školy a určovať ich vyučovací jazyk. V štátnych školách toto právo vymedzoval ministerstvu školstva. Nakoniec zákon zakotvuje, že vzdelávacie spolky a inštitúcie sú rovnoprávne s ostatnými ústavmi a inštitúciami v štáte a že príslušníci všetkých národností majú rovnaké práva zastávať akúkoľvek úradnícku a inú funkciu, pričom má rozhodovať jedine osobná kvalifikácia. Vláda dôvodila zavádzanie maďarčiny taktiež tým, že kultúrne zaostalé národy Uhorska tak môžu čerpať z ,,vyššej" maďarskej kultúry.

Prevažná väčšina politických a kultúrnych predstaviteľov nemaďarských národných hnutí v Uhorsku oprávnene odmietla najmä veľkomaďarskú doktrínu, na ktorej bol národnostný zákon osnovaný. Šírkou sľubovaných koncesií národnostiam vo vtedajšej Európe bol národnostný zákon ojedinelým ústretovým zákonným krokom - keby nebol zostal len na papieri.

Popri národnostnom zákone nachádzame už len jediný zákon garantujúci jazykové práva nemaďarských národností. Jeho osnovateľom bol barón Eötvös, najkonciliantnejší maďarský šľachtický politik voči nemaďarským národnostiam 50. a 60. rokov 19. st. Išlo o zákon o obecnom, teda základnom školstve z r. 1868. Tento zákon zabezpečoval v ľudovom školstve slobodné používanie materinskej reči. Po Eötvösovej smrti, ktorý v tom čase zastával funkciu ministra školstva a osvety (1871), sa v ďalších zákonoch v základnom školstve už čoraz v širšej miere presadzovalo aj v školách s nemaďarským žiactvom povinné vyučovanie maďarčiny, ktoré vyvrcholilo smutne známymi apponyiovskými školskými zákonmi v r. 1907. Ich autorom bol gróf Albert Apponyi, v tom čase minister školstva a popredný presadzovateľ veľkomaďarskej štátnej idey. Týmito zákonmi sa v U. završoval dlhodobý proces totálneho jazykového a duchovného pomaďarčovania najmä slovenského žiactva.

Reklama

Veľmi skoro po vydaní národnostného zákona začali vládne kruhy podnikať otvorené akcie proti slovenskému národnoemancipačnému hnutiu a likvidovať všetko, čo považovali za prekážku pretvárania U. na maďarský národný štát. V 70. rokoch týmto „vlasteneckým“ cieľom najfanatickejšie slúžil, a to ako politicko - ideologickou kampaňou, tak i praktickou politikou, podžupan Zvolenskej stolice Béla Grünwald. Žiadal, aby vládna moc izolovala nemaďarské národnosti U. od ich súkmeňovcov žijúcich mimo U. a pripútala ich k sebe prostredníctvom pomaďarčenia. Ako prvú obeť určenú na pomaďarčenie vyhliadol práve Slovákov: „Keď chceme žiť, musíme sa rozmnožovať asimiláciou cudzích elementov... my musíme Slovákov, žijúcich na území maďarského štátu, vytrhnúť zo slovanského tela a prikovať ich k sebe.“ Nakoniec dôvodil, že ak sa to podarí, počet Maďarov vzrastie v U. na 10 miliónov, ktorí si potom ľahko poradia s ostatnými 3 miliónmi Nemaďarov“. Ich asimilačný zisk z prirodzeného prírastku Nemaďarov dosiahol medzi rokmi 1787 - 1910 3 330 000 osôb. Prírastok Slovákov mal vzrásť z 1 250 000 na 2 852 000 osôb, skutočný prírastok však predstavoval len 696 000 osôb. Pričinila sa o to asimilácia v prospech Maďarov ako aj rastúce vysťahovalectvo do zámoria. Maďarskí historici odhadujú asimilačnú stratu Slovákov v prospech Maďarov od r. 1880 do r. 1910 na 300 000 osôb a za celé obdobie od r. 1787 do r. 1910 na pol milióna osôb. V 30 slovenských obciach štatisticky zachytený počet Slovákov v sčítaniach ľudu od r. 1880 do r. 1910 klesol zo 71,4% na 45% a u Maďarov vzrástol z 28,6% na 54,6%. Idea maďarizácie a s ňou súvisiaca veľkomaďarská štátna doktrína zakotvila takmer vo všetkých zboroch uhorských žúp, na krajinskom sneme, ba už i v niektorých cirkevných vrchnostiach. U feudálnej vládnucej triedy bolo motívom asimilovania sa pravdepodobne spoločný záujem o zachovanie svojho vedúceho postavenia v spoločnosti a štáte aj po zániku feudálneho stavovského zriadenia a etablovania občianskej spoločnosti. Pokiaľ išlo o obyčajného človeka, prevažne poddaného z radov Nemaďarov, ktorý, pravda, nič nevedel o rodiacej sa veľkomaďarskej idei, neboli zriedkavé prípady, že mu ju jej nositelia pripomenuli či vysvetlili v tom čase najzaužívanejším prevýchovným prostriedkom, a to palicou a korbáčom. Chýbali nám prostriedky, ktoré by nás pred touto asimiláciou mohli chrániť, ako napr. národné školy, kultúrne, vedecké a iné inštitúcie a organizácie, o ústavných garanciách národných práv nemaďarských etník a o ich dodržiavaní ani nehovoriac.

Peštianske vládne kruhy už v ½ 70. rokov urobili rázne kroky na uskutočnenie Grünwaldom naznačených cieľov maďarskej štátnej politiky. Po pomaďarčení slovenského štátneho gymnázia v BB zlikvidovali 3 slovenské patronátne cirkevné gymnáziá. Vzápätí (1875) peštianska vláda zakázala jedinú celonárodnú kultúrnu ustanovizeň Slovákov - Maticu Slovenskú (MS). K. Tisza vtedy vyhlásil, že žiadny slovenský národ neexistuje. Majetok a zbierky, ktoré MS získala z peňažných príspevkov ľudu, z darov a obetavej práce matičných činovníkov, štátna moc zhabala.

Tým sa mala preťať hlavná tepna ďalšieho rozvíjania národnej kultúry a osvety slovenského národa a predovšetkým znemožniť vlastná výchova národnej inteligencie. Vládnuci režim si tak otvoril cestu k totálnemu duchovnému ovládnutiu slovenského národa a k jeho postupnej asimilácii. Po zatvorení slovenských gymnázií nasledovalo postupné systematické pomaďarčovanie slovenského školstva a verejného života, ba i bohoslužieb. Do uskutočňovania veľkomaďarskej štátnej idey sa postupne popri orgánoch štátnej moci zapájali takmer všetky školské, kultúrne, ale i cirkevné a iné ustanovizne a spolky pôsobiace na území Slovenska (SVK) i mimo neho. Zrušené boli dokonca aj spolky miernosti, aby sa tak zabránilo akémukoľvek kontaktu inteligencie s ľudovými vrstvami. Dochádzalo aj k pomaďarčovaniu priezvisk a názvov obcí.

Tlak maďarizácie doliehal na Slovákov v školstve. Vládnuci režim až do rozpadu U. r. 1918 nedovolil Slovákom zriadiť ani jedinú strednú školu so slovenským vyučovacím jazykom, o odbornom a vyššom školstve nehovoriac. V poslednom r. existencie U., teda r. 1918, bolo na území SVK 33 gymnázií, 6 reálok, 6 lýceí a 6 učiteľských ústavov. Na všetkých sa vyučovalo len po maďarsky. Podobná bola situácia aj na 3 právnických akadémiách i na Banskej a lesníckej akadémii v BS. V roku 1879 sa maďarčina stala povinným predmetom na slovenských ľudových školách a od 80 - tych rokov dochádzalo k zakladaniu maďarizačných spolkov. V roku 1883 bol v Nitre založený Hornouhorský vzdelávací spolok (FMKE). Hlavnou orientáciou činnosti spolku bolo pôsobenie na slovenskú mládež s asimilačnými a odnárodňovacími cieľmi. Zriaďoval detské opatrovne, v ktorých sa výchova slovenských detí predškolského veku neuskutočňovala v materinskom jazyku, ale v maďarčine, čím sa sledovalo predovšetkým vytvorenie základov pre maďarizačný vplyv na ďalších stupňoch v školskom systéme. K akciám FMKE patrilo aj umiestňovanie slovenských detí z Oravskej, Liptovskej, Trenčianskej a Nitrianskej župy do služby v maďarských župách, čo sa stretlo s ostrým odsúdením v slovenskej verejnosti. Ciele týchto akcií zodpovedali hlavnému poslaniu spolku, aj keď ich organizátori zastierali zámienkami, že ide o humanitný prejav starostlivosti o deti - siroty. Jednou z ciest spolku k vytýčenému cieľu bolo šírenie maďarských kníh medzi slovenským ľudom a zakladanie maďarských knižníc v najmenej pomaďarčených stoliciach a mestách.V roku 1885 bol v Budapešti založený Uhorsko - krajinský slovenský vzdelávací spolok, ktorý bol zameraný najmä na vydávanie kníh a časopisov s maďarizačným poslaním. V jednotlivých regiónoch Slovenska boli zakladané maďarizačné spolky pre pomaďarčovanie, napr.: na Zemplíne to bola Košutova spoločnosť, v Šariši Sečéniho spoločnosť. Dochádzalo aj k prenasledovaniu slovenských študentov na školách.

Lepšia nebola situácia ani na úseku ľudového školstva. Výchova slovenského žiactva sa konala nielen v maďarskom jazyku, ale i v duchu veľkomaďarského šovinizmu.

Podľa § 172, ods. 2, trestného zákonníka z r. 1878 sa vyhlasuje za trestný čin poburovanie proti každej národnosti, ktorá bolo vo vtedajšom U. Na základe pramenných materiálov však môžeme konštatovať, že poburovanie proti národnosti sa trestnoprávne stíhalo len vtedy, ak sa mohlo pokladať za namierené proti maďarskému národu (1894 - sedria v BA - zhabanie slovenských novín vychádzajúcich v USA, lebo „slovenská národnosť poburuje na nenávisť proti maďarskej štátnosti“/1898 - sledovaný Hlas pod redakciou Pavla Blahu, lebo „zaujali stanovisko za československú jednotu, t. j. za panslavistické snahy, ďalej aj pre článok napísaný o budapeštianskych slovenských socialistoch“/v r. 1898 - 1899 sa pokračovalo aj proti spolupracovníkom Národných novín, lebo mohli „vzbudzovať v slovenskej národnosti zmýšľanie, ktoré bolo nepriateľské proti maďarskému národu“). Na prelome storočia badať vzrastajúci sklon používať právne prostriedky ako nátlak na nemaďarské národnosti. Táto ochrana proti poburovaniu sa v právnej praxi teda priznávala len k maďarskému národu. Svedčí o tom stíhanie za poburovanie, ktoré smerovalo proti príslušníkom nemaďarských národov U., najmä Slovákov. Právna prax teda bola jednostranná a uskutočňovala sa na osoh maďarského národa. Prejavy sebauplatnenia a národného uvedomenia nemaďarských národov chápali zo stránky úradov ako poburovanie proti maďarskej národnosti.

Na území 15 hornouhorských, teda slovenských žúp bol počet Slovákov a Maďarov (1910) 61% ku 39%. V základných zamestnaniach bolo takéto zastúpenie Slovákov a Maďarov: v pľn. 70,6 ku 50,6%, v priemysle, remeslách a baníctve 15,6 ku 20,4%, v obchode, doprave a peňažníctve 2,3 ku 8%, u zamestnancov štátnych, verejných a cirkevných úradov a v slobodných povolaniach 0,8 ku 7,8% > sociálna skladba Slovákov ako národa utláčaného bola aj na slovenskom národnom území výrazne nepriaznivejšia ako u Maďarov. V kategórii štátnych zamestnancov v slovenských župách bolo percentuálne zastúpenie Slovákov a Maďarov 1,4 ku 96,2%, v župných úradoch 2,2 ku 96,6%, u obecných notárov 2,2 ku 94,6%, medzi učiteľmi ľudových škôl 4,1 ku 92,7%, medzi profesormi stredných škôl 1,6 ku 95,7%, u lekárov 3,5 ku 88,4% > nielen štátnu a verejnú správu, ale všetky inštitúcie vzdelávania, kultúry a zdravotníctva na SVK plne ovládli príslušníci maďarského národa a Slováci z nich boli takmer úplne vytlačení.

Národná hegemónia Maďarov sa veľmi markantne prejavila aj na hospodárskom úseku. Napr. v oblasti bankovníctva činil akciový kapitál slovenských peňažných ústavov oproti kapitálu ostatných peňažných ústavov pred svetovou vojnou len 13,4% a podiel na akciovom kapitáli priemyselných a obchodných spoločností ani nie 2%. Uhorská vláda amrila slovenské snhay o podnikanie tzv. diskriminačnou politikou, t. j. stačilo označenie, že ide o panslavistické podnikanie a hospodárske aktivity jednotlivcov neboli povolené. Vládnuci režim sledoval konečný cieľ: vymazať Slovákov spomedzi národov U. i Európy.

Desiatky slovenských národných aktivistov bolo odsúdených do väzenia. Stovky slovenských študentov bolo vylúčených zo škôl, väčšinou za to, že sa hlásili k svojmu národu. Najsmutnejším a najtragickejším aktom šovinistického kurzu voči Slovákom bola černovská masakra. Len za to, že slovenskí veriaci obce Černová sa domáhali, aby novopostavený kostol vysvätil ich rodák, r. - k. kňaz Andrej Hlinka, pätnástim z nich vyhasli život guľky žandárov (27. 10. 1907). Keď v u. parlamente vzniesli žalobu aj slovenskí poslanci, bývalý premiér U. barón Dezider Bánffy dal takúto odpoveď: „Aj my chceme právny štát, ale ten budeme budovať, až zabezpečíme štát národný!“

Slovenský národný zápas získaval čoraz väčšiu podporu doma aj medzi viactisícovou masou slovenských vysťahovalcov v USA. Ešte pred skončením WW1 na tajnej porade SNS v MT 24. mája 1918, na ktorej sa rokovalo o vyčlenení SVK zo zväzku u. štátu a o štátnom spojení s Čechmi, Andrej Hlinka vyhlásil: „Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“

Deklarácia SNR z 30. októbra 1918 tieto slová potvrdila.

Zoznam použitej literatúry:
MESÁROŠ, Július: Slováci a Maďari. In: Slováci a Maďari. Zost. M. Ferko. Martin : Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1996.
MESÁROŠ, Július: Maďarizácia a asimilácia v Uhorsku od konca 18. storočia do roku 1918. In: Historický časopis, roč. 45, 1997, č. 2, s. 295 - 304.
KRAJČOVIČ, Milan: Maďari a problémy národnej identity Slovákov v 19. storočí. In: Historické štúdie 37, 1996, s. 49 - 68.
KARPAT, Jozef: Represie národnostných prejavov v Uhorsku za dualizmu (1867 - 1900). In: Historický časopis, 1974, č. 2.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více