Vojenská správa na území Slovenska v rokoch 1526 – 1848

Autor: Ján Kovačič 🕔︎︎ 👁︎ 28.089

Po páde Budína sa Slovensko stalo centrom tzv. kráľovského Uhorska. Sem sa presťahovali hlavné uhorské úrady, medzi ktoré patrila aj Dvorská vojenská rada, založená r. 1556. Tá mala na starosti najdôležitejšie zahraničnopolitické, vnútorné, finančné a predovšetkým vojenské záležitosti habsburskej monarchie.

Riadenie vnútorných záležitostí, najmä otázka velenia nad vojskom - palatínovo veliteľské právo - sa v čase najväčšieho ohrozenia krajiny rozplynuli. Keďže v r. 1531 - 1608 (s výnimkou r. 1554 - 1562) nebol úrad platína obsadzovaný, potreba pružnejšie reagovať na útoky osmanských oddielov viedla k vytvoreniu funkcií 2 krajinských kapitánov (1542), z ktorých 1 mal zabezpečovať obranu V Slovenska a príslušných častí Uhorska a druhý Z Slovenska a Zadunajska. Avšak aj toto riešenie bolo dočasné, lebo v 60. r. 16. st. bola obrana zvyškov uhorského kráľovstva zverená tzv. hlavným kapitánom.

Reklama

Podľa spôsobov regrutácie a vydržiavania vojska boli v Uhorsku v 16. st. viaceré druhy vojsk: žoldnieri, prevažne naverbovaní v cudzine; posádky pohraničných hradov vydržiavané z prostriedkov uhorského kráľovstva a zahraničnej pomoci; stoličné oddiely (militia portalis), vydržiavané zo subsídia, odhlasovaného kráľovi snemom, postavené podľa určeného kľúča na presne stanovený čas; magnátske a prelátske bandériá a šľachtické insurekcie; oddiely uhorských magnátov, vydržiavané z prostriedkov kráľovskej pokladnice; oddiely vydržiavané mestami, mestská milícia a slobodní hajdúsi. Okrem toho treba ešte spomenúť špeciálne vojská, ako dunajskú flotilu - nasadistov a delostrelcov.

V 1. ½ 17. st. bolo územie Slovenska rozdelené na 2 hlavné kapitanáty, a to hornouhorský (centrom Nové Zámky a od r. 1663 Komárno) a preddunajský (sídlo v Košiciach). Kapitanáty prakticky riadili systém obrany zvereného územia, na základe vyšších nariadení organizovali doplňovanie armády, starali sa o výstavbu a údržby pohraničných pevností. Hlavní kapitáni stáli spravidla na čele poľných vojsk, podliehali hlavnému veliteľovi, dvorskej vojenskej rade, alebo naopak, vodcom stavovských povstaní, ktorí si osobovali právo ich menovať.

Po 30 - ročnej vojne sa popri pravidelnej armáde stále objavuje insurekčná ustanovizeň, ktorej právne korene vychádzali zo Zlatej buly Ondreja II. z r. 1222. V závisloti od miery ohrozenia krajiny mal panovník právo vyhlásiť generálnu alebo parciálnu insurekciu. Po jej vyhlásení muselo narukovať šľachtické pohotovostné vojsko, ako aj portálne vojsko stolíc. Max. sila insurekčného vojska (jazdecké a pešie bandérie) sa na sklonku 17. st. odhadovala na 30 000 mužov a v ½ 18. st. na 50 000 mužov.

Najvyšším vojenskosprávnym orgánom habsburskej monarchie v 18. st. zostala Dvorská vojenská rada (Hof - Kriegs - Rat). Do jej kompetencie patrili základné vojenskopolitické, veliteľskostrategické, ekonomické a koncepčné otázky armády. Rozhodovala o dopĺňaní a početných stavoch armády a druhov vojsk, vydávala direktívy a nariadenia o zásadných vojenských záležitostiach, zásobovaní a ubytovaní vojsk, o výstroji a výzbroji a pod. Na čele rady stál prezident, ktorý dostával pokyny priamo od panovníka. Začiatkom 19. st. sa Dvorská vojenská rada rozdelila do 3 grémií. V prvom, vojenskom grémiu boli 2 oddelenia (pre pechotu a jazdectvo) a 2 riaditeľstvá (delostrelecké a ženijné). Druhé grémium - politicko - ekonomické - vytváral rad referátov, napríklad pre doplňovanie a vyzbrojovanie armády, zabezpečovanie výstroja, zásobovanie, zdravotnú službu a pod. Do kompetencie tretieho, justičného grémia prislúchali súdne záležitosti.

Generálny vojenský komisariát (General - Kriegs - Kommissariat) bol 2. najvýznamnejším vojenskosprávnym orgánom. Sídlil vo Viedni a vykonával kontrolnú činnosť v armáde. Hlavnou formou kontroly boli prehliadky zvané muštrácie, ktoré sa vykonávali spravidla 2x ročne. Príslušní vojenskí komisári kontrolovali, či skutočný stav pluku zodpovedá hláseným údajom o počte a materiálnom vybavení pluku, o odoberaných čiastkach žoldu, čím sa malo zabrániť rozkrádaniu alebo obohacovaniu sa dôstojníkov na úkor mužstva alebo civilného obyvateľstva.

Ďalšou trvalou a stálou ustanovizňou plniacou úlohy generálneho štábu sa od r. 1758 stal Štáb generálneho ubytovateľa (General - Quartiermeister - Stab). Jeho zákaldnou úlohou sa stalo vojenské mapovanie krajín habsburskej monarchie.

Taktiež sa začiatkom 19. st. prebudoval Vojenský archív vo Viedni, ktorý už r. 1776 založil maršal A. Hadik.

Reklama

Podľa nového konskripčného a odvodného systému z r. 1804 (ktorý vychádzal z reformy Jozefa II. z r. 1781), boli jednotlivé krajiny monarchie rozdelené na konskripčné okresy (Bezirk), pričom v každom z nich sa dopĺňal 1 pluk. Konskripciu nováčikov a vojnopovinných vykonávali konskripční revízori s príslušnými dôstojníkmi daného pluku. Cisárskym patentom z r. 1802 bola zrušená doživotná služba v armáde. Dĺžka služby bola stanovená takto: 10 rokov v pechote, 12 r. v jazdectve, 14 r. v delostrelectve a technických druhoch vojska. V Uhorsku bola doživotná služba definitívne zakázaná v r. 1843 a dĺžka služby sa stanovila na 14 rokov.

Zoznam použitej literatúry:
DANGL Vojtech, KOPČAN Vojtech: Vojenské dejiny Slovenska. 2. zv. (1526 - 1711). Bratislava, MO SR, 1994. 224 s. ISBN 80-967113-2-8.
DANGL Vojtech, SEGEŠ Vladimír: Vojenské dejiny Slovenska. 3. zv. (1711 - 1914). Bratislava, MO SR, 1996. 241 s. ISBN 80-88842-02-6.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více