Ural-375 - stredný nákladný automobil

Autor: Ing. Štefan Bukovan / buko1 🕔︎︎ 👁︎ 47.442

Úvod

V 50-tych rokoch 20 stročia rástla v národnom hospodárstve a aj v ozbrojených zložkách ZSSR potreba stredných nákladných automobilov, schopných pohybu aj v náročnom teréne. Produkty vyvinuté pred a počas vojny a od nich odvodené verzie (ZIS-5, UralZis-5, ZIS-150 a pod.) s pohonom 4x4 už nepostačovali na plnenie stále náročnejších úloh. Moderné vozidlá vo výrobe pokrývali oblasť ľahkých nákladných automobilov (ZIL-151, nosnosť 2500 kg) a ťažkých nákladných automobilov (KrAZ-214, nosnosť 7500 kg). Prototyp (alebo skôr demonštrátor) vozidla ktoré mohlo vyplniť medzeru na trhu bol predstavený v roku 1955 špecialistami NAMI (Центральный научно-исследовательский автомобильный и автомоторный институт - НАМИ) s označením NAMI-020. Vozidlo s pohonom 6x6 bolo vybavené osemvalcovým benzínovým motorom s usporiadaním valcov do V s výkonom 180 HP (uvažovalo sa aj so zástavbou dízlového motoru), 5-stupňovou synchronizovanou prevodovkou a 2-stupňovou prídavnou prevodovkou s nesymetrickým medzinápravovým diferenciálom. Vozidlo malo trvalo zapnutý pohon prednej nápravy a vypínateľný pohon zadných náprav, pričom prenos výkonu na zadnú nápravu bol realizovaný jedným kardanovým hriadeľom. Vozidlo bolo podrobené náročným porovnávacím skúškam s vozidlami GAZ-63 a ZIS-151, kde preukázalo svoje schopnosti a bolo rozhodnuté o jeho ďalšom vývoji (v skutočnosti boli postavené dve modifikácie - NAMI-020 - ťahač a NAMI-021 - valník, v projekte zostali modifikácie s pohonom 4x4, 6x6, 6x4, 8x8, 8x4). Prototyp ale trpel aj mnohými nedostatkami, ktoré bránili jeho sériovej výrobe.

Jeden z prototypov Ural-375, valníkový automobil NAMI-021
Jeden z predchodcov vozidla Ural-375 - prototyp automobilu NAMI-020

Začiatok sériovej produkcie

Reklama

Po rekonštrukcii prototypu (zmena umiestnenia motora, zmena pohonu náprav, zmena umiestnenia chladiča, blatníkov a zásteriek), vrátane úplne novej konštrukcie riadenia, kabíny (vrátane umiestnenia jednotlivých ovládacích a kontrolných prvkov), nových diskov kolies a prednej nápravy dostal automobil označenie Ural-375 (aj keď označenie mohlo byť aj iné, Ministerstvo obranného priemyslu pôvodne uvažovalo, že nové vozidlo sa bude vyrábať najskôr v ZIL-e a potom v Ulan-Ude. Až na zásah Ministerstva automobilového priemyslu bolo rozhodnuté o začati výroby v Uralskom automobilovom závode, nakoľko v Miasse už mali skúsenosti s podobnou produkciou a jeho generálny riaditeľ A.K. Ruchadze sa spolu s hlavným konštruktérom závodu S.A. Kurovom podieľali na konštrukcii NAMI-020). V máji 1957 sa prototyp NAMI-020 spolu s dvadsiatkou svojich konštruktérov sťahoval do Miassy a o rok, v máji 1958 sa na prvomájovej prehliadke v Miasse predstavili dva prototypy nového vozidla.

Prototyp Ural-375
UralZIS-NAMI-375 - prototyp automobilu Ural-375

Prvý prototyp s označením UralZIS-NAMI-375 mal kabínu použitú z nového nákladného automobilu Moskovskej automobilky ZIL-130 a druhý bol vybavený celokovovou kabínou vlastnej konštrukcie. V priebehu niekoľkých mesiacov sa začali skúšky a bola vyhotovená technická dokumentácia na celkom tri modifikácie vozidla - ťahač, valník a skriňový automobil. Továrenské skúšky boli ukončené v apríli 1959, pričom prototypy najazdili celkom 10000 km. Testované boli dve verzie valníka - Ural-375 s nosnosťou 4500 kg a Ural-375T s nosnosťou 5000 kg (na oboch vozidlách bol použitý motor ZiL-6E169, a boli testované dva druhy korby - drevená a kovová). Nakoľko sa s vozidlom rátalo primárne pre potreby ozbrojených síl, začal sa vývoj vozidla pre potreby národného hospodárstva s označením Ural-377 a určitými obmedzeniami. Po ukončení skúšok bolo vyrobených niekoľko prototypov, ale už s prestavanou kabínou (plátená, skladacia strecha a sklopné čelné sklo) na základe požiadaviek ozbrojených síl na maskovanie a jednoduchú očistu po použití ZHN.

Prototyp sériovej verzie vozidla Ural-375
Ural-375 a Ural-375T prvej série (rozhodnutie AVTU MO č. NTK/79346 z 15.12.1958). Testy sa vykonávali s cieľom vylepšiť vlastnosti automobilu ešte skôr, ako sa rozbehne mnohokusová sériová výroba, ale skutočným dôvodom bolo, že vozidlá 1. série sa v praxi pre svoje nedostatky moc neosvedčili.

Modernizácie a ďalšie verzie

V júni 1959 sa začala príprava sériovej výroby druhej série automobilov, na ktorých už boli niektoré najviac namáhané časti konštrukcie zosilnené. Počas testov najazdili testovacie vozidlá 17000 a 19000 km a bolo odhalené veľké množstvo chýb a nedostatkov- napr. poškodenia častí motora a jeho systémov, závesov, nedostatočná tuhosť náprav, veľká vôľa kolies riaditeľnej nápravy, poruchy riadenia, nerovnaký odpor odpruženia, poruchy uchytenia prednej nápravy na listových perách, prasknutia listových pier, nízka životnosť pneumatík, nedostatočná odolnosť kabíny a valníka. Zoznam chýb takmer kopíroval chyby aké sa odhalili pri skúškach vozidla NAMI-020. V júni až októbri 1959 pokračovali skúšky s trojicou vozidiel druhej série, pri ktorých vozidlá najazdili 25000-30000 km. Išlo o ťahač Ural-375, valník Ural-375T a platformu pre inštaláciu skriňovej nástavby Ural-375A, s motormi ZiL-375 a plátenými krytom kabíny. Aj pri týchto testoch boli odhalené chyby, ktoré neumožnili dokončiť skúšky v plánovanom rozsahu, ale bolo ich už menej ako u vozidiel prvej série a boli viac spôsobené náročnosťou prevádzky ako zlou konštrukciou vozidla. Aj napriek neukončeným továrenským skúškam bolo 20.07.1959 rozhodnutím riaditeľa automobilky č. 331 rozhodnuté o príprave veľkosériovej výroby. Vo februári 1960 boli konečne odstránené všetky zistené konštrukčné nedostatky a prebehli záverečné skúšky. 07.11.1960 sa vozidlá Ural-375 predstavili verejnosti na prehliadke k výročiu VOSR a 31.01.1961 opustilo prvých 10 sériovovyrobených vozidiel brány závodu. V rokoch 1961-1962 prebiehali vo výrobnom závode úpravy valníka Ural-375T na základe požiadaviek ministerstva obrany. Pri skúškach v auguste - septembri 1962 bola vozidlu vytýkaná nedostatočná odolnosť proti prevráteniu v zákrutách, vysokoumiestnená plošina valníka pre efetívne naloženie a vyloženie nákladu, spolu so značnou nepohodlnosťou nakladania a vykladania nákladu a uloženia osobného materiálu posádky. V rokoch 1961-1963 pokračovali v NAMI ďalšie skúšky sériových vozidiel Ural-375 a prototypu Ural-375T s drevenou korbou a porovnávanie výsledkov s požadovanou technickou špecifikáciou a výsledkami skúšok prototypov NAMI-020 a NAMI-021. Aj napriek konštatovaniu viacerých nedostatkov konštrukcie bolu úspešne hodnotené zvýšenie nosnosti na 4500 kg (5000 kg v prípade vozidla bez valníkovej plošiny) a max. hmotnosť 13200 kg. V roku 1961 prebiehali v závode práce na prispôsobení vozidla na ťahanie návesov s pohonom náprav, úpravy spočívali v prepracovaní prevodového systému tak, aby bolo možné do tohto systému zapojiť viac hnaných náprav. V októbri - novembri (říjen-listopad) roku 1962 bol testovaný Ural-375 s novým, výkonnejším motorom Ural-376 (s objemom 9,05 l a výkonom 225 ks). Bolo konštatované zvýšenie rýchlosti a terénnej priechodivosti vozidla. Do sériovej výroby vozidlo zavedené nebolo. V 4. štvrťroku 1961 sa začala príprava výroby sedlového ťahača, označeného ako Ural-375S a od 23.03.1962 do 02.04.1962 prebiehali jazdné skúšky prototypu ťahača s aktívnym prívesom (s poháňanými nápravami) Ural-380S-862 (9T19). Vozidlo s prívesom najazdilo 2000 km, pričom neboli zistené žiadne závažné závady. Do roku 1964 sa vozidlá Ural-375 dodávali výhradne pre potreby ministerstva obrany. Prakticky všetky vozidlá boli vybavené plátenou kabínou a kovovou korbou so sklopnými lavicami a snímateľnou plachtou s určením na prepravu osôb a nákladu. V roku 1964 sa do výroby dostala scivilnená verzia tohto vozidla s označením Ural-377 s pohonom 6x4 a nosnosťou 7500 kg, prednostne určená pre národné hospodárstvo. Od tohto roku boli prakticky všetky vyrobené vozidlá Ural-375 a Ural-377 dodávané s novou celokovovou trojmiestnou kabínou, so 4-dielnym čelným sklom. Zároveň sa v roku 1964 začala vyrábať mierne modifikovaná (modernizovaná) verzia, ktorá riešila niektoré nedostatky zistené počas prevádzky u vojsk s označením Ural-375D, ktorá vo výrobe nahradila pôvodný typ Ural-375. V roku 1965 bol predstavený nový prototyp ťahača s vysokou priechodivosťou a prívesom s poháňanými nápravami Ural-380S (pohon 10x10). Model Ural-375D rýchlo prenikol na zahraničné trhy (prvé dodávky v polovici 60-tych rokov smerovali do Mongolska a a bývalej NDR) a získal úspechy aj na medzinárodných výstavách strojárskej techniky (napr. Zlatá medaila a Diplom 1. triedy na Lipskom autosalóne v roku 1969). K úspechu dopomohla aj masívna reklamná kampaň v zahraničí, pri ktorej boli okrem iného aj snímky vozidla vo Fínskych službách. Skúsenosti a požiadavky zahraničných zákazníkov umožnili výrobcovi vytvoriť špeciálne verzie vozidla do rôznych klimatických pásiem. Tak vznikla napr. verzia Ural-375Ju pre tropické pásmo a Ural-377K pre oblasti Arktídy.

V roku 1972 získalo vozidlo značku vysokej kvality a v roku 1973 štátne označenie kvality. Automobil Ural-375 sa v ozbrojených silách používal ako podvozok pre rôzne špeciálne nástavby - od cisterien na prepravu a dopĺňanie paliva (napr. ATMZ-5-375, AC-5-375, ACG-5-375), automobilové žeriavy (napr. 8T-200) až po odpaľovacie zariadenia neriadených rakiet BM-21.

Reklama

V rokoch 1972 a 1975 sa do výroby dostali automobily uspôsobené pre použitie širokoprofilových pneumatík bez možnosti centrálneho dohusťovania rozmeru 11,00 x 400 označené ako Ural-375N a Ural-377N. Nosnosť automobilov s otvorenou drevenou korbou vzrástla na 7000 kg. Výroba týchto verzií (a od nich odvodených sedlových ťahačov Ural-375SN a Ural-377SN) prebiehala do roku 1988.

Ukončenie výroby a nástupca

Okrem nesporných výhod malo vozidlo aj jednu základnú nevýhodu a to bolo použitie benzínového motora s pomerne vysokou spotrebou paliva, čo hlavne v civilom sektore (kde na rozdiel od armády nebol benzín k dispozícii v neobmedzenom množstve) predstavovalo vysoké náklady na prevádzku. Preto sa už v roku 1973 začali skúšky s inštaláciou dieslového motora miesto pôvodného benzínového motora Ural-375. Počas vývoja boli skúšané viaceré 6 a 8 valcové motory JaMZ a sériová produkcia nového modelu s označením Ural-4320 sa začala v roku 1976. V roku 1977 došlo u sériových vozidiel Ural-4320 k inštalácii nového motora automobilky KamAZ - KAMAZ-740, ale to už je iný príbeh. Aj napriek zavedeniu výroby novej, úspornejšej verzie pokračovala výroba jednotlivých verzií paralelne a posledné kusy sériovo vyrábaných vozidiel Ural-375DM, DJu, K, N, SN a S-K1 prebiehala až do roku 1988 (u verzie Ural-37KM dokonca do roku 1991) a v prevádzke je naďalej veľké množstvo vozidiel Ural-375, hlavne ako podvozky špeciálnych nástavieb (rádiolokátory, dielne, požiarnické špeciály).

Zdroje:
Kaščejev L.B. - Vojennyje gruzoviky "Ural" (Vojennyje mašiny No.64)
http://fotki.ykt.ru/
http://legion.wplus.net

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více