Ivan IV. Hrozný - Vrah a kresťan na tróne

Autor: Ján Kovačič 🕔︎︎ 👁︎ 45.334


Ivan IV.
commons.wikimedia.org

Doba neplnoletosti Ivana IV. bola vyplnená radou sprisahaní a súperení 2 najmocnejších rodov, Šujských a Belských. Nikto sa však nepostavil Ivanovi. Ten bol skôr ich nástrojom v týchto zápasoch. Od útleho detstva bol svedkom brutality mocenského boja. A nakoniec sa ho i zúčastnil, keď v r. 1543 - vtedy trinásťročný - dal z jedného z mnohých sprisahaní na dvore roztrhať psom prvého veľmoža ríše Andreja Šujského a sám sa tejto hroznej scéne prizeral. Moskovskí bojari - snáď to ani sami netušili - vychovávali svojho panovníka tak, že nakoniec považoval krv, mučenie a popravy za samozrejmú, hlavnú a rozhodujúcu súčasť svojej moci. Príliš dlho žil v prostredí intríg a sprisahaní, aby zostal tým všetkým neovplyvnený.

Reklama


Ivan korunovaný za cára
commons.wikimedia.org

V r. 1547 sa sedemnásťročný Ivan vyhlásil za cára a ujal sa vlády. Cár Ivan IV., ktorý sám o sebe vyhlásil, že chce byť „cárom pravdy“, skutočne v prvých rokoch svojej vlády udivoval svoje okolie snahou o napravenie chýb svojich predchodcov. Zvoláva krajinský snem (1550), aby doplnil a upravil už zastaralý Sudebnik (zákonník) Ivana III. V Sudebniku sa prejavila ďalšia centralizácia aparátu štátnej moci. V súdnom riadení sa zväčšil význam ústredného orgánu štátnej správy. Boli sprísnené kruté tresty pre obyvateľov a zavádzalo sa zmeny vo veci zbojníctva a vraždy. Sudebnik z roku 1550 potvrdil ustanovenia Sudebniku z roku 1497 vo veci odchodu roľníka. V r. 1551 bol z podnetu mladého cára zvolaný veľký cirkevný sobor (snem), ktorý jednal o reformách v cirkvi. Otázka osudu cirkevného a kláštorného vlastníctva pôdy sa stala predmetom jednania na zasadaní cirkevného snemu roku 1551, ktorý dostal meno Stoglavský snem, čiže Stoglav (uznesenia snemu boli zostavené v zborníku, ktorý mal 100 hláv, odkiaľ pochádza aj pomenovanie snemu). Vláda chcela likvidovať cirkevné a kláštorne vlastníctvo pôdy a pôdy predmestských osád, ktoré patrili feudálom a mali veľké daňové úľavy. Avšak väčšina Stoglavu bola za neporušenie vlastníctva pôdy duchovenstvu. Na obranu tejto zásady vystúpil metropolita Makarij. Bolo schválené kompromisné riešenie. Kláštorom bolo skrátené len málo a bolo zrušené kniežacie a bojarské udeľovanie pozemkov kláštorom. Kláštorom sa zakázalo kupovať novú pôdu bez súhlasu cára. Po prešetrení darovacích listín z roku 1551 stratili niektoré cirkevné a kláštorné korporácie časť pozemkov. V Stoglave previedol Makarij niektoré reformy, ktoré mali unifikovať cirkevné obrady. Snem prijal tiež uznesenia o organizácii zvláštnych škôl pre prípravu duchovenstva. Všetky tieto opatrenia mali pozdvihnúť autoritu cirkvi. Bola to doba, keď sa cár ešte radil s poprednými veľmožmi. Aby vláda zvýšila bojaschopnosť ruského vojska a zabránila rozporom medzi veliteľmi, bolo prijaté riešenie o ustanovení jedného veliteľa.


Mladý Ivan IV. na tróne
commons.wikimedia.org

Jednou z najvýznamnejších reforiem z polovice päťdesiatych rokov 16. storočia bola reorganizácia ústredných orgánov vlády, ktoré sa neskôr nazývali prikazy. Každý prikaz sústreďoval určité odvetvie správy krajiny. Táto reforma svedčí o veľkom úspechu centralizačnej politiky. Roku 1555 bol zriadený Razrjadný prikaz, ktorý mal na starosti doplňovanie šľachtickej armády a zároveň plnil funkcie vojenského a operačného rázu. Už v roku 1549 bol zriadený Posolský prikaz, ktorý mal na starosti zahranično-politické veci. Roku 1554 bol zriadený finančný prikaz, kde sa zhromažďovali najdôležitejšie štátne dane. Neskôr vznikli Zemský prikaz, ktorý mal policajné funkcie, a Strelecký prikaz. Podľa Služobného rádu musel každý svetský feudál postaviť jazdcov podľa výmeru pôdy. Mladý cár nevládol sám, ale s tzv. Vybranou radou, v ktorej zaujali popredné miesta jeho spovedník Silvester a jeho komorník Adašev, ktorých rozvážnym radám pozorne načúval. Panovalo presvedčenie, že krajinu čaká nová veľká doba - hlavne potom, keď sa sám cár stavia do čela vojska a pripravuje sa na odvekú hrozbu z juhovýchodu - Kazaňský chanát.


Ivan IV.
commons.wikimedia.org

Dobytie Kazane

Najneskôr od polovice 15. st. sa Zlatá Horda, jeden z dedičov výbojov veľkého mongolského dobyvateľa, rozpadla na mnoho chanátov - kazaňský, astrachaňský, sibírsky, krymský a Nogajskú hordu. A Moskovská Rus, pôvodne obeť tatárskeho vpádu, sa postupne sama zmocnila týchto jednotlivých častí kedysi hrozivej tatárskej moci.

Reklama

Osud kazaňského chanátu bol už na počiatku 16. st. rozhodnutý, ale Vasilij III. zomrel skôr, ako mohol Kazaň ovládnuť. Po jeho smrti bol v dobe jeho neplnoletého nástupcu Ivana IV. Kazaňskému chanátu ponúknutý krátky odklad, ktorý však skončil v r. 1547, keď sa Ivan IV. chopil vlády. Prvou úlohou pre neho bolo pokračovať v zámeroch svojho otca. A tak už v r. 1547 posiela veľké vojsko ku Kazani, ktorá však odolala a dokázala sa s vypätím všetkých síl ubrániť aj ďalšiemu ťaženiu cárovej armády (1550). Cár však bol rozhodnutý pokoriť Kazaň, ohrozujúcu plienením a lúpežnými nájazdmi juhovýchod ríše, za každú cenu.


Ivan IV. pod hradbami Kazane
commons.wikimedia.org

V júni 1552 sa zhromaždilo v Kolomne 150 000 vojsko so 150 delami. Avšak skôr než mohli vyraziť ku Kazani, došli správy o vpáde krymských Tatárov, ktorí obliehali Tulu. Utrpeli však porážku a cár sa mohol vydať so svojím vojskom k Volge. Po zúfalom odpore bola v októbri 1552 Kazaň dobytá. Nikto z obrancov neprežil. Nažive zostali len chán Jediger a niekoľko tatárskych kniežat a murzov, ktorých Ivan IV. odviedol do Moskvy ako zajatcov.

Vyplienením Kazane však boj neskončil. V ďalších 40 rokoch nasledovalo to, čo by sme dnes označili ako genocídu. Masové vraždenie viedlo takmer k vyľudneniu chanátu, ktorý kedysi prežíval rozkvet. Zbytky obyvateľov bolo „privedených ku krížu“, do lona pravoslávnej cirkvi, a celý kraj bol doslova zaplavený prílivom mužíkov z centrálnej Rusi. Behom jedinej generácie bol niekdajší Kazaňský chanát úplne poruštený. Tatársky štát na strednom toku Volgy nebol len porazený. Bol zdecimovaný. Krátko na to stihol rovnaký osud aj Astrachaňský chanát pri ústí Volgy.

Vasilij Blažený

Dobytím Kazaňského chanátu dosiahol Ivan IV. hneď dvojitého úspechu. Bol podrobený významný nástupnícky štát Zlatej Hordy a zároveň boli prekročené etnické hranice historickej Rusi. Ovládnutie Kazane bolo prvým krokom vedúcim k premene Moskovského štátu v mnohonárodné ruské impérium. Ivan IV. si uvedomoval význam dobytia Kazane a doslova zasypal svojich vojvodov a vojakov zlatom - rozdal dary zodpovedajúce 3 tonám zlata. Jeho sebavedomie a presvedčenie o vlastnej moci a význame dosiahlo vrcholu, ktorý ďaleko presiahol všetko, čo je známe o jeho predchodcoch.

Niekedy v r. 1552, a snáď krátko potom, dospieva Ivan IV. k takému chápaniu svojej roly vládcu, s ktorým potom vstupuje ho histórie Ruska pod priezviskom Hrozný. A práve v tej dobe rozhoduje cár o najväčšej stavbe svojej vlády, chrámu Pokrova Bogorodicy - Vasilija Blaženého.

Tento chrám, postavený v r. 1555 - 1560 ako pamätník dobytia Kazane, bol pôvodne zasvätený Bohorodičke. Keď však bol neskôr blízko neho pochovaný, ľudom uctievaný jurodivý (blažený) Vasilij, bol chrám pomenovaný podľa neho.

Livonská vojna

V súlade s vládnymi predstavami svojich predchodcov sa považoval Ivan IV. za dediča „všetkých ruských zemí“. Vyhlásil celú niekdajšiu Kyjevskú Rus za odkaz svojich predkov. Bol presvedčený, že Rusko musí znovu získať Ukrajinu a Bielu Rus, že to sú územia, ktoré sú len prechodne pod cudzou, poľskou a litovskou vládou. Ďalekosiahle zámery Ivana IV. konečne zahrňovali aj dosiahnutie „prirodzených hraníc“ Ruska. Nešlo o nič menšie, než ovládnutie baltického pobrežia a Krymu, prístupu k Čiernemu moru.

Reklama

Moskovský štát doby Ivana IV. samozrejme nemohol súbežne presadzovať všetky ciele tohoto ďalekosiahleho a ctižiadostivého programu. Po ovládnutí Kazane r. 1552 stál cár pred otázkou, na ktorý z týchto zámerov ma sústrediť svoju mohutnejšiu moc. Vybraná rada radila k útoku na Krymský chanát. Cár však nesúhlasil. Presadzoval útok na Livonsko, ovládnutie Pobaltia. Najbližší cárovi radcovia Silvester a Adašev márne dokazovali, že každoročné pustošivé nájazdy krymských Tatárov a odvádzanie tisícok ľudí do otroctva oslabuje krajinu a ich porážka je preto hlavným cieľom. Ivan IV. ich rady odmietol.

V r. 1558 vytiahla na tú dobu mohutná (300 000 mužov) cárska armáda do Livonska. V máji 1558 dobyli Rusi Narvu, kde sa zmocnili 230 diel, a krátko potom padol Dorpat (Děrpt), kde ukoristili 552 diel. Cárske vojsko dobylo v Livonsku 20 miest a bralo delá, zvony, zásoby. Pálili všetko, čo nemohli vziať so sebou.


Krymský, Astrachánsky a Kazanský chanát v roku 1550, pred Ivanovou expanziou do povodia Volgy.
Wario2, CC BY-SA 4.0, commons.wikimedia.org

Onedlho však prišli prvé porážky. Moskovské vojsko, ktoré bolo postrachom tatárskych kočovníkov, narazilo na dobre vyzbrojených a organizovaných nemeckých rytierov, švédske oddiely a Poliakov a v týchto bojoch sa stále zreteľnejšie ukazovala jeho ťažkopádnosť a odstup od vyspelejších protivníkov.

Ivan IV. však bol presvedčený o tom, že porážky sú dielom zrady bojarov a Vybranej rady. Cár, postupne podliehajúci svojej duševnej chorobe, nakoniec všade okolo seba videl zradu a sprisahania. Hľadal východisko v samovláde a vládnom terore - opričnine - ale k zvratu v livonskej vojne už nedošlo. Tá sa postupne menila na vlečúce sa, 24 rokov trvajúce vyčerpávajúce stretnutia.

V r. 1569 došlo tzv. Lublinskou úniou ku spojeniu Poľska a Litvy v jeden štát. V r. 1576 sa poľským kráľom stal skúsený vojak, sedmohradský knieža Štefan Báthory, ktorému sa podarilo vytvoriť z Poľska, Švédska, Dánska a Krymu veľkú protiruskú koalíciu. Tejto presile Moskovská Rus nemohla čeliť.

V r. 1578 - 1581 bolo cárske vojsko z Livonska vytlačené. Prímerím januári 1582 sa musel Ivan IV. vzdať nielen nádeje na jeho získanie, ale stratil aj mnoho miest, ktoré držal pred zahájením livonskej vojny. Pokus o ovládnutie Pobaltia stroskotal.

Opričnina

S príchodom zimnej sanice sa na počiatku decembra r. 1564 náhle objavilo v Kremli mnoho saní, na ktorých bol naložený cársky poklad - zlatý a strieborný kuchynský riad, rúcha a nábytok. Cár dal naložiť aj štátnu pokladnicu. Na jeho podivné rozmary si už obyvatelia Moskvy zvykli a dohadovali sa, že sa chystá na jednu zo svojich ciest po kláštoroch. Odchod sa však oneskoril. Prišiel odmäk a cárske sane uviazli v Kolomenskom na okraji Moskvy.

Po 2 týždňoch sa vydal Ivan s celou rodinou a svojimi blížnymi do Trojice Sergijevského kláštora a odtiaľ nevediac kam. Nakoniec jeho cesta skončila v neveľkej Alexandrovskej slobode. Odtiaľ potom poslal 3. januára 1565 do Moskvy list metropolitovi, v ktorom opisuje svojvôľu a zrady bojarov v dobe jeho mladosti, ich korupciu a obviňuje ich zo strachu o život jeho rodiny i jeho samotného. List potom končí nečakanou rezignáciou: „Nechceme trpieť vaše zrady s veľkou ľútosťou v srdci opúšťame panovanie a odišli sme tam, kam nám Boh ukázal cestu.

Zároveň bol prečítaný ďalší cárov list, v ktorom Ivan ujisťuje, že má moskovský ľud rád a nechová k nemu nemilosť. Jeho nepriatelia sú bojari, nie ľud. Táto demagógia zapôsobila presne tak, ako vládca očakával. Moskovský ľud (čerň) volal, aby sa cár vrátil a „ukázal na svojich nepriateľov“. K cárovi sa vypravil metropolita Afanasij s duchovenstvom a bojarmi s prosbou „aby hnev svoj odvrátil... a svoje panovanie neopúšťal a vládol, ako sa mu zapáči“.

Vo februári 1565 sa Ivan IV. vracia a vyhlasuje podmienky, za akých je ochotný ďalej vládnuť. Vyčleňuje si pre seba 20 miest vrátane niektorých častí Moskvy a veľké územia ako svoj vlastný údel (opričninu), v ktorom chce vládnuť podľa svojej vôle, zatiaľ čo ostatná zem má byť spravovaná podľa starých poriadkov (zemstvo). Do opričniny bola postupne zahrnutá zhruba polovica celej Moskovskej Rusi. K svojej osobnej ochrane si cár vybral tisíc strážcov - opričníkov (rozrástli sa potom na 6 000) a dáva si v Moskve stavať palác - skôr je to pevnosť - lebo nechcel žiť v Kremli.

Vzápätí začala dráma. Prvou obeťou sa stal skúsený vojak knieža Alexander Gorbatyj - Šujskij, privedený na popravisko spolu so svojím 17 ročným synom. Keď otcovi odsekli hlavu, jeho syn ju dvihol a pobozkal a potom si kľakol pred kata. Iný z veľmožov, knieža Dimitrij Ševyrev, bol napichnutý na kôl. Umieral celý deň. Správca cárovej pokladne Ťutin bol spolu so ženou, 2 malými synmi a 2 dcérami rozsekaný na kusy. Ivanova krvilačnosť nemala hranice. Vymýšľal stále nové spôsoby doposiaľ neznámych popráv. Jedným z týchto vynálezov bolo zašitie nešťastníka do medvedej kože. Potom bol roztrhaný psami. Tento osud stihol novgorodského arcibiskupa Leonida. Inokedy bol odsúdenec priviazaný k sudu s prachom. Boli vyvražďované nielen celé rodiny aj s deťmi, ale aj s celým príbuzenstvom. Pri vymýšľaní surovostí dospel cár až k tomu, že donútil syna jedného z odsúdených veľmožov - skôr ako bol sám popravený - aby zabil svojho otca.


Posledné chvíle bojara Fiodorova, ktorý bol zatknutý za vlastizradu. Aby sa zosmiešnili jeho údajné ambície na získanie cárskeho titulu, šľachtic dostal pred popravou cárske regálie.
commons.wikimedia.org

Vrcholom Ivanovej zúrivej krvilačnosti bola jeho trestná výprava proti Novgorodu v r. 1570. Cár obkľúčil „zradné“ mesto, aby nikto neunikol, a 8. januára začal „súdiť“ Novgorod, ktorý vraj chcel prejsť na stranu Poľska. N. Karamzin (oficiálny cársky historiograf) píše: „Ivan a jeho syn (cárovič Ivan) súdili takto: každý deň im priviedli od 500 do 1000 a viac Novgorodcov, bili ich, mučili, pálili akýmsi ohnivým zariadením, priväzovali za hlavu alebo nohy k saniam, vliekli k brehu rieky Volchov - tam, kde rieka v zime nezamŕza - a hádzali ich z mostu do rieky s celými rodinami, ženy s mužmi, matky s kojencami. Moskovskí vojaci jazdili na loďkách po rieke s kolmi alebo halapartňami a sekerami: kto z hodených vyplával, toho prebodávali a sekali na kusy.“ Táto masakra trvala 6 nedieľ. Novgorod i jeho okolie, vrátane kláštorov a kostolov, boli dané vojsku na plienenie. Bolo povraždených nad 60 000 ľudí.

Nakoniec sa cár unavil a s obrovskou korisťou sa vrátil do Moskvy. Popravy však pokračovali aj tu. Ivanova podozrievavosť postihla tentokrát jeho vlastnú družinu, v ktorej boli „odhalení zradcovia“, ktorí vraj chceli vydať Novgorod a Pskov Poľsku a na trón dosadiť cárovho bratranca, knieža Vladimíra Starického.

Všetko bolo pripravené 25. júla 1570, keď bolo v Moskve postavených 18 šibeníc a prichystané mučiace nástroje. Behom 4 hodín bolo popravených a umučených nad 200 sprisahancov, niektorí z nich vo veľkom kotli, v ktorom boli zaživa uvarení. 80 žien odsúdencov bolo utopených v rieke. Druhý deň sa stretol cár s kňazom Jednoty bratskej Jánom Rokytom a viedol s ním dlhú dišputu o kresťanskej láske a vysvetľoval českému „kacírovi“, že pravoslávie je jediná pravá a neskazená viera...

Súčasťou cárskej hrôzovlády bolo aj masové vyháňanie neverných z územia a miest, vyhlásených cárom za opričninu. Vyháňali ich z vlastných domovov a všetci s holými rukami, bez všetkého museli ísť do zemstva, kde dostali inú pôdu. Len v r. 1565 bolo takto vyhnaných nad 12 000 rodín veľmožov aj drobnej služobnej šľachty a ich majetok bol rozdaný cárovým opričníkom. Nejeden z neskorších statkárov - pomesčíkov - vďačil za svoj majetok svojmu prapredkovi, ktorý sa svojou službou v opričnom vojsku ocitol na „správnej strane“ a bol takto odmenený.

Cárovo opričné vojsko bolo vlastne dobovou políciou stíhajúcou nepriateľov cára. Opričníkom sa teda hovorilo kromešniki (tí, ktorí prichádzajú z tmy). Už ich zovňajšok naháňal hrôzu. Celí v čiernom, na vranom koni s čiernym postrojom, mali na sedle psiu hlavu na znamenie, že ich úlohou je všade „vysliediť zradu“. Ďalším ich symbolom bola metla, označujúca vymetanie zrady. Opričníci sa museli vzdať všetkých svojich stykov s príbuznými i priateľmi. Patrili jedine cárovi a nikto sa na ich násilnosti nemohol sťažovať, pretože by to bola sťažnosť na cára. Dokonca sa nikto nesmel sťažovať ani na sluhov a čeľaď opričníka. Stáli nad zákonom.

Vo svojej opričnine zriadil cár paralelný štátny aparát, pôsobiaci vedľa tradičného, ktorý ďalej fungoval v zemstve. Zriadil si nový dvor, príkazy (v 15. - 17. st. ústredné úrady Moskovského štátu) a menoval aj svojich bojarov. Ivan Hrozný preukázal pri tom absolútny nedostatok vynaliezavosti. Jeho vládny aparát bol totiž kópiou tradičných inštitúcií. Nič nové nevymyslel.

Nikto preto nechápal hlbší význam zavedenia opričniny, dodnes je ťažké pochopiť, kam Ivan Hrozný smeroval. Zrejme to nevedel ani on sám. 2 motívy však predsa len rozpoznať.

Opričnina bola predovšetkým dielom cárovej podozrievavosti. Ivan IV. nebol psychicky normálny. Okrem výrazných násilníckych sklonov bol po celý život stíhaný obavami o svoj život. Opričninou sa chcel obklopiť ako hradbou, za ktorou by bol v bezpečí. Nezabili ho však nakoniec tí, ktorých celý život podozrieval - bojari - ale zrejme jeho najvernejší. V tejto dobe prevedená chemická analýza vlasov Ivana IV. dokázala prítomnosť jedu, ktorý bol zrejme príčinou jeho smrti (1584).

Druhý motív opričniny bol významnejší. V polovici 16. st. sa rozhodovalo, či bude Rusko stavovským štátom, alebo absolútnou monarchiou. Tento spor vyriešil Ivan Hrozný vyvraždením všetkých, ktorých podozrieval z toho, že sa postavia, alebo môžu postaviť proti jeho samoderžavnej moci.

Mala by tu byť zaznamenaná aj skutočnosť, že v cudzine sa o opričnine nemalo vedieť. Vo svojej inštrukcii poslom, vyslaným r. 1568 k poľskému kráľovi, cár prikázal: „Keď sa vás opýtajú, čo je to moskovská opričnina, povedzte: nepoznáme opričninu - ten, komu cár prikáže žiť u seba, žije u neho blízko a komu ďaleko, ten ďaleko.

Ak mal opričný teror zbaviť cára jeho podozrievavosti, tak tohoto cieľa nedosiahol. Ivan Hrozný žil až do konca svojich dní v hrôze zo zrady, ktorú videl všade okolo seba. Aj medzi svojimi opričníkmi, z ktorých sa mnohí stali obeťami jeho psychickej deviácie.

Nakoniec Ivan Hrozný úplne stratil dôveru vo svojich opričníkov a na jeseň 1572 bola opričnina zrušená a všetko, čo ju pripomínalo, úplne zmizlo. Dokonca bolo zakázané pod hrozbou trestu smrti vysloviť jej samotný názov. A spolu s tým mizne aj zemstvo a krajina bola opäť spojená. Jediné, čo sa nezmenilo bol sám cár.

Opričnina znamená v dejinách Ruska významný posun. Väčšina starobylých rodov bola zdecimovaná. Ruska sa stalo samoderžavnou monarchiou. Je známe, že J. V. Stalin považoval Ivana Hrozného za najvýznamnejšieho z ruských cárov. Vytýkal mu len 2 veci. Jednak, že nevyvraždil všetky čelné rody (niektoré prežili), a ďalej to, že svoje činy ľutoval, kajal sa zo svojich hriechov a dával kláštorom peniaze, aby sa modlili za jeho obete (podľa zoznamov, ktoré sám zostavoval). Túto podivnú zbožnosť chápal „otec národov“ ako slabosť inak veľkého cára.

Koniec vlády Ivana Hrozného

K dramatickému vrcholu hrôzovlády Ivana IV. došlo v novembri 1581. O tom, čo sa vtedy v cárskej rodine odohralo, sa dochovali 2 verzie. Podľa 1. z nich došlo vtedy medzi cárom a jeho následníkom cárovičom Ivanom ku konfliktu. Cárovič vraj odmietal uzavretie mieru s poľským kráľom Štefanom Báthorym a žiadal, aby ho cár poslal v čele vojska oslobodiť Pskov. Ivan Hrozný ho v záchvate zúrivosti svojim cársky žezlom smrteľne zranil. Boris Godunov, prítomný výbuchu cárovej šialenosti, následníka bránil a bol Ivanom Hrozným ťažko zranený (niekoľko týždňov ležal na lôžku).


Ivan Hrozný a jeho syn Ivan
commons.wikimedia.org

Podľa 2. verzie vstúpil cár do komnaty tehotnej cárovičovej ženy a začal ju biť, že je „príliš prosto odetá“. Cárovič Ivan sa zastal svojej manželky a zúrivý cár ho smrteľne zranil.

Ivan Hrozný sa dni a noci modlil a plakal, ale cárovič po 4 dňoch zomrel. Cárovo zúfalstvo bolo zrejme ozajstné. Chcel sa vzdať trónu a odísť do kláštora, aby činil pokánie, ale synovi život vrátiť nemohol.

Zavraždením následníka trónu Ivan Hrozný spôsobil zánik svojej dynastie. Po smrti cároviča Ivana mu zostal už len jeho mladší syn Fjodor, „slabý telom aj duchom“. V októbri 1582 sa síce narodil mladší syn cára Uara - Dimitrij (Ugličský), ale ten mal vo chvíli Ivanovej smrti (marec 1584) pol roka. A naviac bol podľa pravoslávneho kanonického práva, ktoré považovalo za legálne len prvé 3 manželstvá, narodený v hriechu (pochádzal až z 5. manželstva Ivana IV.).


Ivan Hrozný na smrteľnej posteli
commons.wikimedia.org

Na smrteľnej posteli Ivan Hrozný vyhlásil svojho syna Fjodora za neschopného vlády. Pretože však maličký Dimitrij - naviac nie práve legitimný cársky syn - vládnuť nemohol, musel vládu zveriť Fjodorovi. Ustanovil mu preto vládnu komisiu, akúsi kuratelu, ktorá mala vládnuť za neho.

Zoznam použitej literatúry:
ŠVANKMAJER, Milan. a kol.: Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002. 560 s. ISBN 80-7106-183-2.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více