Peter I. Veľký - Zahraničná politika

Autor: Ján Kovačič 🕔︎︎ 👁︎ 31.185

Maličký cárovič Peter bol od prvých hodín svojho života stredobodom starostlivosti celého dvora - bolo totiž zrejmé, že práve on ma najviac nádejí stať sa budúcim cárom, lebo na rozdiel od svojich chorých bratov bol Peter silný a zdravý. Po smrti otca, keď mal 4 roky, sa novým cárom stáva šestnásťročný Fjodor a k moci sa dostávajú príbuzní prvej ženy cára Alexeja (Miloslavskí) a cárovná Natália Naryškinová aj so svojím synom Petrom bola odsunutá do pozadia. Následníkom sa Peter mohol stať jedine v prípade bezdetnosti vládnuceho Fjodora III.


Car Petr I. Veliký

Reklama

Tajné očakávania rodu Miloslavských sa však nesplnili. Jediný syn ťažko chorého Fjodora, Ilja (narodený 1681) po 9 dňoch zomrel a onedlho nato (v apríli 1682) skonal aj jeho mladý otec, cár Fjodor Alexejevič. A tak 10. mája 1682 prisahá moskovský ľud vernosť desaťročnému cárovi Petrovi.

Za mladého cára sa ujala vlády jeho matka Natália, spoliehajúca sa na vernosť bojarov a poddaných. V labilnej situácii, do ktorej sa vždy dostával cársky režim v okamihu nástupu nového panovníka, sa však trebalo oprieť o reálnejšie silu, bolo treba podporu moskovských strážnych plukov - strelcov. V streleckom vojsku panovala v tej dobe značná nespokojnosť, pretože strelecký žold bol rozkrádaný plukovníkmi. A tak vtedajšej vláde hrozilo, že strelci sa postavia na stranu tej vládnucej skupiny, ktorá im ak vyhovie a jednotne vystúpi voči ich požiadavkám. To využila nevlastná sestra cára Petra (dcéra cára Alexeja z prvého manželstva) Sofia a po potlačení povstania strelcov a pobití mnohých stúpencov cárovnej Natálie, malo Rusko v lete 1682 naraz dvoch cárov, druhým sa stal Sofiin poloslepý brat Ivan. Pritom nevládol ani jeden z nich. Za slabomyseľného Ivana a neplnoletého Petra vládla ich sestra Sofia. Vždy po skončení oficialít odchádzal Peter z Kremľa do dediny Preobraženskoje, ku svojej matke cárovnej Natálii, ktorá bola po prevrate roku 1682 aj so svojím synom nútene vzdialená od vládnuceho dvora.


Carevna regentka Sofie Alexejevna

V januári 1689 došlo v cárskej rodine k drobnej, no predsa významnej udalosti. Peter, ktorý nemal ani 17 rokov, sa oženil. Tým bola navonok demonštrovaná dospelosť cára, za ktorého Sofia vládla. Naviac Peter prejavoval stále menej ochoty bez výhrad prijímať rôzne pokyny a rady vládkyne. Postupom doby sa už ani Sofii nedarilo tlmiť a aspoň navonok zastierať konflikty, ktoré takto vznikali. Peter, vystupujúci proti nej stále otvorenejšie, mohol počítať s tichou, ale účinnou podporou veľmožov, ktorí - vedomí si lability Sofiinej vlády - sa začali vyhýbať úradom a poctám, ktorými si ich chcela získať.

Nakoniec sa Sofia rozhodla pre cestu jednania a poslala za Petrom patriarchu Joakima. Miesto jednaní sa však patriarcha pridal na stranu cára, čo urýchlilo chod udalostí. Moskovskí bojari boli vyzvaní, aby prišli za cárom a väčšina bez slova poslúchla. Onedlho začali na stranu Petra prichádzať aj strelci. Nakoniec sa na jednanie s Petrom vypravila aj Sofia. Ten však odmietol stretnúť sa s ňou. Po návrate do Moskvy dostala už všetkými opustená Sofia príkaz, aby odišla do Novodievčieho kláštora. Cárovná - regentka pochopila, že ďalší odpor je márny a opustila Kremľ. Tým skončil tento pomerne nekrvavý prevrat a už 10. septembra sa Peter vrátil do Moskvy a ujal sa spolu so svojím bratom Ivanom vlády. Podivná spoluvláda Petra a Ivana bola samozrejme len formálna. Chorý a slepý Ivan V. - pokiaľ si vôbec matne uvedomoval niečo z toho, čo sa okolo neho odohrávalo - nezasahoval nikdy predtým ani potom do vládnych záležitostí a nikto to od neho ani neočakával.

Azovské ťaženie

Diplomatický nátlak habsburského dvora i Poľska, pripomínajúci ruské záväzky voči svätej lige (ešte z obdobia Sofiinej vlády), tvoril zrejme len časť dôvodov, ktoré na jar 1695 primäli mladého Petra, aby sa v čele 30 - tisícovej armády vypravil k Azovu proti Turkom. Rovnako neodbytne sa totiž hlásila netrpezlivá snaha cára zúčastniť sa konečne skutočného boja. No po dvojitom neúspešnom útoku (v auguste a v septembri 1695) bol cár nútený vrátiť sa späť do Moskvy. Na ceste späť nikým neohrozovaní Rusi v stepi stratili tisícky mužov. Bolo zrejmé, že bez vojnových lodí, skúsených delostrelcov a úplnej blokády Azova nie je nádej na úspech.

29. januára 1696 zomrel na skorbut (choroba spôsobená nedostatkom vitamínu C v potrave) bezmocný Petrov spoluvládca 30 - ročný cár Ivan Alexejevič (Ivan V.) a Peter sa tak stal bezvýhradne samovládcom rozsiahlej ruskej ríše. V máji 1696 sa objavil Peter s novou armádou a loďstvom pod Azovom. Mocná pevnosť otvárajúca ruskému loďstvu cestu k moru bola dobytá a vojsko poučené z minulého ťaženia, prekonalo spiatočnú cestu bez väčších strát. Azovské víťazstvo bolo prvým vojnovým úspechom mladého cára. Týmto ťažením Peter ukázal, že je rozhodnutý a pripravený všetkými silami svojej ríše účastniť sa všeobecného útoku svätej ligy na európske dŕžavy Turecka. K tomu však bolo treba splniť 2 základné podmienky. Najprv sa Rusko muselo na túto vojnu pripraviť. Bez európsky organizovanej, vycvičenej a vyzbrojenej armády a bez námorného loďstva však nebolo možné na úspech vo vojne s Portou ani pomyslieť. Druhou podmienkou úspechu rozhodujúceho útoku na Turecko bolo samozrejme aj to, aby zaútočila celá koalícia.

Veľké posolstvo

Reklama

A tak sa cár po potlačení a brutálnom potrestaní chystajúceho sa sprisahania osobne vydáva do Európy. Na ceste sa s braniborským kurfirstom dohodol, že po skončení konfliktu s Tureckom sa Rusko pripojí k protišvédskej koalícii. Za ten čas "pozabudol" na plánované posolstvo a vybral sa do Nizozemska, kde začal pracovať v lodenici. Neskôr odchádza do Londýna, najväčšieho a najmodernejšieho veľkomesta tej doby a tam sa presvedčil o tom, že postavenie anglického kráľa a ruského cára sa diametrálne líši. Výsledkom jeho cesty do Anglicka bola zmluva o monopolnom práve anglických obchodníkov predávať v Rusku tabak. Správy z Viedne nútili cára aby sa ponáhľal a tak 15. mája 1698 odchádza z Amsterdamu do Viedne, aby zachránil, čo sa ešte dalo. Nestihol zabrániť rakúsko - tureckému mieru a tak si naplánoval cestu do Benátok. Medzitým však dorazil do Viedne kuriér s depešou o povstaní strelcov a ich ťažení na Moskvu. Cesta do Benátok razom padla.

Cestou však kuriér dostihol cára pri Krakove s upokojujúcou správou o porážke povstania. A tak si cár v Poľsku urobil menšiu prestávku, ktorú využil na tajné jednania so saským kurfirstom Augustom II. Dohodli sa o útoku na dŕžavy Švédska na Balte. Hneď nato odchádza do Moskvy.

Toto posolstvo malo význam najmä pri nákupe zbraní. Taktiež bolo do ruských služieb najatých okolo 1000 cudzincov.

Prípravy k veľkej vojne

V rokoch 1698 - 1699 všetci dovtedajší spojenci Ruska uzavreli s Tureckom mier, len s Ruskom podpísala Porta dvojročné prímerie. 28. augusta 1699 vyplával prvý ruský bojový koráb do Čierneho mora, aby v Carihrade Jemeljan Ukrajincev dohodol cárovu požiadavku o voľnej plavbe ruských lodí po Čiernom mori, čo Turci razantne odmietli. A tak Ukrajincev 3. júla 1700 podpísal s Portou mier na 30 rokov, v ktorom sa Rusko zaviazalo vrátiť Podneprie Turecku, avšak bez pevností, ktoré mali byť zborené. Azov aj s priľahlým územím na 10 hodín jazdy na koňoch smerom do kubáňskych stepí zostal Rusku.


Král polský a kurfiřt saský August II. Silný

9. augusta 1700 cár so svojím vojskom vytiahol proti Švédsku na pomoc Sasku a Poľsku (v oboch krajinách vládol August II.). Smer prvého Petrovho ťaženia bolo mesto Narva, aby dosiahol to, o čo sa usiloval Ivan IV. Hrozný. Výsledky krátkej bitky, ku ktorej došlo boli pre Rusko katastrofálne. No švédsky kráľ Karol XII. neprenasledoval utekajúcich Rusov, vďaka čomu sa zachránilo 23 000 mužov. Taktiež Rusko ako protivníka nebral vážne. Po tejto bitke sa Karol XII. obrátil na Sasko a dal tak cárovi čas k sformovaniu nových síl. Okolo roku 1680 činili výdaje na armádu 1 milión rubľov, v roku 1725 to bolo už 5 miliónov. Výsledkom mobilizácie síl ríše bolo to, že Rusko malo pravidelnú, dobre vyzbrojenú armádu európskeho vzoru. Tak dochádzalo ku zmene v pomere síl, o ktorých Karol XII. a jeho generáli nemali tušenia.


Král Karel XII.

Už v decembri 1701 vojská Borisa Šeremeteva porazili v Livónsku oddiel generála Schlippenbacha. Šeremetev za sebou nechával viac - menej mŕtvu krajinu. 18. júla 1702 bol pomocný zbor, ktorému velil opäť gen. Schlippenbach, porazený. Z 8000 vojakov bolo 5500 pobitých. Do zajatia padlo len 300 Švédov. Nakoniec sám cár vraždenie zajatcov oficiálne zakázal. V rokoch 1702 - 1704 postupovala Šeremetevova armáda od jednej pevnosti k druhej. V októbri 1702 sa vzdal Nottenburg, v roku 1703 padla pevnosť Koporje, v júli 1704 Dorpat (Tarta) a 9. augusta 1704 bola za cárovej účasti dobytá Narva. Estónsko a Livónsko (okrem Rigy a niekoľkých ďalších miest boli v rukách cára), ktorý roku 1705 prenikol ďalej na západ, do Kurónska, kde obsadil Mitavu. 1. mája 1703, po dobytí švédskej pevnosti Nienšance ju Rusi premenovali na Petropavlovskú. A pri tejto pevnosti, ktorá dodnes dominuje Petrohradu, bola 16. mája 1703 zahájená stavba nového sídelného mesta ríše, nazvaného na počesť cára Piterburch. Jeho gubernátorom bol menovaný cárov priateľ a dôverník Alexander Menšikov.

V tom období Karol XII. porazil saského kurfirstu a poľského kráľa Augusta II. a na trón dosadil bezvýznamného poznaňského vojvodu Stanislava Leszczyńského. Veľká časť poľskej šľachty a magnátov ho však odmietla uznať a za kráľa považovali naďalej Augusta II. Sila protišvédskej strany narastala úmerne so zaťažením a útrapami a v auguste 1704 bol podpísaný poľsko - ruský pakt. Medzitým však boli možnosti Augusta II. ďalej vzdorovať švédskej prevahe vyčerpané a od roku 1706 sa Rusko ocitá vo vojne so Švédskom osamotené a muselo sa pripraviť k tomu, že Šeremetevova návšteva v Pobaltí bude teraz Karolom XII. opätovaná.

Kondratij Bulavin

V rokoch 1706 - 1707 sa armáda Karola XII. po zvrhnutí Petrovho spojenca z poľského trónu obrátila celou svojou silou proti Rusku. Preto sa už od počiatku roku 1707 od hraníc k Moskve opevňujú mestá a po celej krajine roznášajú kuriéri cárske nariadenia o nových odvodoch. Keďže za Petrovej vlády nastal výrazný úbytok obyvateľstva (3 milióny poplatníkov), v rokoch 1707 - 1709 vypuklo v oblasti Dona povstanie na čele s kozáckym atamanom Kondratijom Bulavinom. Po počiatočných úspechom povstalcov bolo povstanie kruto potlačené, nastali masové popravy a vodca zomrel skôr, ako sa stihol stretnúť s cárskou armádou.

Poltava

Jeseň a zima 1708 - 1709 prebehla v menších zrážkach a márnych pokusoch Švédov prinútiť Rusov ku generálnej bitke. Podnecovaný hajtmanom Mazepom (ktorý bol veliteľom ukrajinského kozáckeho vojska a v spojení so Švédskom sa snažil vymaniť Ukrajinu spod ruskej nadvlády) a v snahe zlepšiť zásobovanie armády sa Karol XII. na jar 1709 obrátil na juh a v máji 1709 obliehal Poltavu, ktorej dobytie mu malo otvoriť cestu na Ukrajinu. V tej dobe však nemal už ani polovicu vojska, s ktorým prešiel Vislu. Peter si uvedomoval dôležitosť Poltavy a tak sa blížila generálna bitka. 27. júna 1709 došlo k bitke, ktorá po 2 hodinách skončila úplnou porážkou armády Karola XII., ktorý sa len tak tak vyhol zajatiu. Na bojisku zostalo cez 9000 mŕtvych zakrátko nato dostihol Menšikov pri Perevoločnej zbytky švédskej armády a dokonal tak dielo skazy. Nad 18 000 Švédov padlo do zajatia. Armáda Karola XII. prestala existovať a kráľ spolu s Mazepom, doprevádzaný húfom tých, ktorí sa zachránili, sa uchýlili pod ochranu sultána.

Reklama

Boj o baltské pobrežie bol rozhodnutý. To, čo si Švédsko v 30 - ročnej vojne vydobylo, muselo odstúpiť Rusku. Až teraz prišiel čas skutočných reforiem.


​Petr I. u Poltavy

Pruské ťaženie

Víťazstvo pri Poltave chcel cár dovŕšiť zajatím Karola XII., no turecký sultán ho odmietol odovzdať. A tak vo februári 1711 sebavedomý Peter vyhlásil ťaženie proti nepriateľovi Kristovej viery. Ťaženie pre cára ale nezačalo šťastne a pri rieke Prut sa ocitá so svojou 40 - tisícovou armádou v obkľúčení 190 - tisícového vojska veľkovezíra Aliho Pašu. Peter v tejto situácii posiela Senátu závet, v ktorom svojho syna Alexeja nepriamo zbavil následníctva. No obratný vicekancelár Šafirov uzavrel 12. júla s Turkami, ktorí nevedeli v akej situácii je cár, mier, v ktorom sa Rusko zaviazalo vrátiť Turecku Azov a zboriť 3 pevnosti. Zároveň sa cár zaviazal, že stiahne svoje vojská z Poľska a nebude sa miešať do poľských záležitostí. Taktiež pristúpil na voľný prechod Karola XII. do Švédska. Tureckí hodnostári ešte obdržali finančné dary. V auguste 1713 nakoniec podpísal Šafirov v Adrianopole mier, ktorý bol v roku 1720 vyhlásený za večný.

Cár sa neskôr opäť snažil o vytvorenie protišvédskej koalície a v roku 1713 obsadil Fínsko, aby mal pre budúce jednania so Švédskom územie, ktoré môže odstúpiť. V tej dobe Menšikov dobyl Štetín a predal ho pod správu prusko - holštajnskú. To bol dôležitý krok k spojenectvu s Braniborskom - Pruskom. Neskôr sa k nim pridalo aj Hannoversko.

28. júna 1718 náhle zomrel cárovič Alexej (udusili ho vankúšom pri výsluchu za prítomnosti jeho otca), ktorý sa dostal do Petrovej nemilosti, lebo vraj dobre nechápal podstatu jeho snáh a úsilí.

Koniec severnej vojny a smrť cára

V snahe donútiť vyčerpané Švédsko k uzavretiu mieru, preniká ruské vojsko v rokoch 1719 - 1720 až do blízkosti Štokholmu. A tak bol 30. augusta 1721 vo fínskom Nystadte podpísaný večný mier, ktorým Švédsko odstúpilo Rusku Livónsko, Estónsko, Ingriu a časť Karélie s Viborgom. Rusko vrátilo Švédsku Fínsko a zaviazalo sa zaplatiť 2 milióny jefimkov ako náhradu za odstúpené územia. Vyvrcholením potom bolo zasadanie Senátu 20. októbra 1721, ktoré udelilo cárovi titul imperátora a Otca Vlasti a vyhlásilo, že odvtedy má byť cár titulovaný ako Peter I. Veľký.

Krátko po skončení vyčerpávajúcich bojov na severe sa cár vypravil v máji 1722 s viac než 100 - tisícovou armádou na juh, do Perzie. V októbri 1723 bolo pripojené Baku, Derbentu a priľahlé oblasti Kaspického mora. Otvorenému stretnutiu s mocenskými záujmami Porty v Perzii sa však cár chcel vyhnúť tak s Tureckom podpísal v júni 1724 v Carihrade dohodu o delení Perzie.

Rusko potrebovalo oddych od vojen, no cár viedol armádu na ďalšie ťaženie do Perzie. V roku 1725 tvorili výdavky na vojsko 75% zo štátnych príjmov a koniec jeho vlády sa stával stále viac a viac neznesiteľným.

Umierajúci imperátor na smrteľnej posteli začal písať, kto má byť jeho nástupca. Opúšťali ho sily a chcel preto závet aspoň nadiktovať, ale už nemohol ani rozprávať. Na druhý deň, 28. januára 1725 Peter zomrel.

Skončilo tak 35 rokov vlády cára, z ktorých len 1 rok (1724) neviedlo Rusko vojnu, z ostatných rokov môžeme napočítať 13 mesiacov mieru. Jeho reformy boli prvým veľkým prelomom do tradičného ruského izolacionizmu, ktorý rovnako spoľahlivo chránil osobitosť i zaostalosť Ruska.

Zoznam použitej literatúry:
ŠVANKMAJER, Milan. a kol.: Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002. 560 s. ISBN 80-7106-183-2.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více