Maršal Bernadotte (1.časť) - Služba v armáde

Autor: Ján Kovačič 🕔︎︎ 👁︎ 31.344

Jean - Baptiste Jules Bernadotte sa narodil 26. januára 1763 ako syn francúzskeho advokáta Henriho Bernadotta (1711 - 1780) v Pau v oblasti Pyrenejí. Cieľom rodičov bolo, aby syn pokračoval v otcových stopách. A tak sa z otcovej vôle stal subalterným úradníkom parlamentu. Okrem zákonodarstva a administratívy si dokonale osvojil spoločenské spôsoby urodzených vrstiev. Oboje mu neskôr prišlo vhod. Potom ho ale úradné povinnosti prestali baviť.


Bernadotte jako poručík 36. pěšího pluku
commons.wikimedia.org

Vojenská kariéra do roku 1804

Reklama

V 17 rokoch sa bez vedomia rodičov nechal naverbovať k armáde a tak v roku 1780 vstúpil do kráľovského námorníctva a neskôr k pozemnej armáde. Bol pohľadný, urastený, dostal prezývku Pekné lýtko. K revolúcii sa nepridal hneď, jeho sympatie patrili skôr kráľovskej strane. V roku 1789, keď vypukla, bol len poddôstojníkom. V armáde však zostal a povýšenie si vydobyl v radoch armády Sambry a Meusy. V roku 1792 už bol menovaný plukovníkom, keď udatne bojoval vo vojne s Pruskom a Rakúskom. V roku 1793 je už brigádnym generálom a v roku 1794 divíznym generálom. Mal podiel na víťazstve francúzskych zbraní v bitke pri Fleurus a do roku 1797 úspešne velil svojej divízii proti Rakúšanom na Rýne.

V dobe prvého talianskeho ťaženia v roku 1797 ho direktórium prevelilo s 20 tisícami vojakov do Pádskej nížiny ako posilu pre vrchného generála Bonaparta. Istého májového večera roku 1797 prišla k hlavnému veliteľovi francúzskej armády Bonapartovi, ktorý bol vtedy v Miláne, zvláštna štafeta, ktorú mu poslal jeho podriadený, generál Bernadotte, z Terstu, ktorý na Bonapartov príkaz už obsadili Francúzi. Kuriér odovzdal Bonapartovi portefeuille (aktovka) so sprievodným listom od Bernadotta. Z listu vysvitlo, že portefeuille patril nejakému grófovi d'Antraigues, royalistovi a agentovi Bourbonovcov, ktorý utekal pred Francúzmi z Benátok do Terstu a tu padol do rúk Bernadotta, ktorý už vkročil do mesta. V portefeuille boli veľmi dôležité dokumenty. Vysvitlo z nich, že v Paríži sa pripravoval proti vláde direktorov royalistický prevrat. Sprisahanci boli hneď nato zatknutí.

Aj keď generál Bernadotte do Pádskej nížiny prišiel včas, vďaky sa nedočkal. Republikán Bernadotte (mimo iného aj umiernený jakobín) nikdy plne nedôveroval Napoleonovi a vždy bol ochotný naslúchať prípadnej politickej opozícii a rozohrávať svoje vlastné politické plány. Bonaparte v ňom od prvého okamihu inštinktívne vycítil súpera. Uvolnil Bernadotta z armády pre diplomatické služby. A tak bol po mieri v Campo-Formio menovaný vyslancom vo Viedni. Po tom, čo tu na oslavu Francúzska nechal vyvesiť na svojej ambasáde trikolóru s nápisom „sloboda, rovnosť, bratstvo“, došlo k demonštráciám ľudu proti nemu a viedenská vláda si vymohla jeho odvolanie. Potom pôsobil ako veliteľ pozorovacieho vojenského zboru, do roku 1799, keď sa vo Francúzsku stal ministrom vojny. Do ministerstiev sa vtedy vrátili postavy známe z raného obdobia revolúcie. Pod ich vplyvom sa vláda znovu priklonila k ľavici. Mohli byť znovu otvorené staré kluby a vznikať nové, do kaviarní a ulíc sa vrátila jakobínska tlač a na majetných občanov boli uvalené nútené pôžičky.

V tomto období, keď budúci cisár tiahol do Egypta, vrcholil vo Francúzsku boj o moc a zdalo sa, že Gaskonec z Pau bude tým pravým mužom, ktorého postaví armáda i direktórium do čela krajiny. Navrhoval totiž, aby Bonaparta zatkli pre dezerciu a vyhnutie sa karanténe. O dôvod viac, aby mu Bonaparte, ktorý sa vrátil z Egypta a strhol moc na seba, nedôveroval. Počítať s tým však musel, lebo Bernadotte sa zatiaľ stal jeho vzdialeným príbuzným. V roku 1798 sa totiž Bernadotte oženil s Desirée Claryovou, sestrou manželky Napoleonovho brata Jozefa. Desirée bola naviac jeden čas Napoleonovou snúbenicou, Bonaparte však dal prednosť kariére a Jozefíne. A tak sa po prepustení z funkcie ministra vojny v období konzulátu Bernadotte stal veliteľom Západnej armády, ktorá zlikvidovala posledné zbytky proroyalistického povstania vo Vendeé. Padlo naňho podozrenie, že sa chystá prvého konzula Bonaparta zvrhnúť. Bolo to podozrenie viac než oprávnené a Bonaparte sa nechal počuť, že nechá Bernadotta zastreliť. Neurobil to, naopak, po korunovácii za cisára mu v roku 1804 dal maršalskú palicu. Vzťahy medzi ním a cisárom však naďalej ostali chladné.

S maršalskou palicou v torbe

V roku 1804 osemnásť najskúsenejších generálov Napoleon povýšil do hodnosti maršalov. Maršalstvo predstavovalo kolégium vojenskej moci a slávy. Väčšina dostala odpovedajúce statky, v niektorých prípadoch skutočne rozsiahle a naviac ešte rozšírené o majetky v cudzine. Takto sa Napoleon obkolesil celou suitou výnimočne nadaných vojakov. Neponášali sa druh na druha ničím okrem jedného: všetci sa vyznačovali, i keď v nerovnakej miere, rýchlosťou úsudku, tým, že hneď pochopili situáciu, vedeli sa rýchle rozhodovať, mali vojenský inštinkt, ktorý im odrazu ukázal východisko z beznádejnej situácie, boli tvrdí tam, kde to bolo treba, a čo je hlavné, Napoleon ich naučil, aby z pol slova chápali jeho myšlienky a ďalej ich rozvíjali už samostatne. Napoleonov strategický talent robil z maršalov najpresnejších vykonávateľov jeho vôle a zároveň v nich neubíjal samostatnosť na bojisku. O Bernadottovi sa tvrdilo, že je múdry a rozvážny. No niektorí historici ho označili pravým opakom Soultovým - vraj mal zo všetkých maršalov najmenej schopností alebo bol zase príliš pomalý a obozretný.

Pokiaľ mu Napoleon nedôveroval, nebolo to preto, že by podceňoval jeho vojenské schopnosti, ale ako som už spomenul, skôr preto, že v ňom videl človeka, ktorý sleduje vlastné politické ciele. A ako neskôr zistíme, nemýlil sa v ňom.

Reklama

Bernadotte bol „štátnik“ medzi Napoleonovými maršalmi a pošuškávalo sa, že si robí nároky aj na cisársku korunu. „V žiadnom prípade nebol pán Bernadotte nejaký príliš veľký generál,“ napísal o ňom Fridrich Engels, „skutočne sa nevyznamenal nikde, ani v politike v sebe rozhodne nezaprel Gaskonca - to nebola zlá myšlienka, chcieť sa stať cisárom po Napoleonovi!


Bernadotte jako maršál císařství
commons.wikimedia.org

Cesta k Slavkovu a samotná „Bitka troch cisárov

Od Napoleonovej korunovácie sa Bernadotte zúčastnil všetkých jeho ťažení do tylžského mieru v roku 1807. A tak rozkazom z 29. augusta 1805 rozdelil cisár tú časť armády, ktorá mala operovať na pevnine, do 7 zborov o sile 191 000 mužov, z toho Bernadottovi pripadol I. zbor o počte 18 000 mužov.

Pri obliehaní Ulmu maršalom Neyom sa pozdĺž Dunaja na pomoc obkľúčeným Rakúšanom, ktorým velil podmaršal Mack, ponáhľala 50 tisícová ruská armáda pod vedením Kutuzova. Jej postup zablokoval zbor maršala Bernadotta. Ulm 20. októbra kapituloval. No skôr, než k tomu došlo, poznamenala zdanlivo nevýznamná udalosť priebeh vojny. Maršal Bernadotte sa ponáhľal so svojím zborom z Hannoveru do Wurzburgu, aby tam neskôr donútil bavorského kurfirsta stať sa Napoleonovým spojencom. Tam sa spojil s Marmontovým zborom a s bavorskou armádou, nad ktorou prevzal velenie a mal čo najrýchlejšie postúpiť k Dunaju. Musel tam podľa Napoleonovho rozkazu doraziť 8. októbra. Pri tomto pochode však prekročil bez súhlasu z Berlína pruské územie. V tom čase bol cár Alexander I. v Berlíne a prehováral pruského kráľa Fridricha Viliama, aby vyhlásil Napoleonovi vojnu. Malé kniežatstvo Anspach, pruská enkláva na juhu, ktorou musel Bernadotte prejsť, ak chcel byť čo najskôr vo Wurzburgu na Dunaji, sa stala príčinou diplomatickej potýčky medzi Francúzskom a Pruskom. Pritom nešlo o nič iné, než že Bernadotte vstúpil so svojimi vojakmi vcelku pokojne na toto územie pri Uffenheime a po nejakých 80 km ho pri Weissenburgu zase opustil. Tento prechod sa dial s plným Napoleonovým vedomím, od ktorého Bernadotte dostal písomnú inštrukciu: „Prejdite týmto územím, vyvarujte sa tam akéhokoľvek pobytu, chovajte sa k Prusom čo najpriateľskejšie a s najväčším ohľadom, tlmočte im naše najhlbšie sympatie a vysvetlite im, že nemôžeme jednať inak.“ Tento postup Macka prekvapil, pretože bol Pruskom uistený, že podobnému postupu zabránia. No napriek všetkým prejavom dobrej vôle znamenal vstup na anspašské územie hrubé porušenie pruskej neutrality, a to malo za následok, že pruská vláda odoslala francúzskemu cisárovi ostrú nótu a vzápätí z udalosti vyvodila dôsledky: povolila na druhom konci Nemecka - v Sliezsku - ruskej armáde prechod svojim územím do rakúskeho Sliezska, čo jej doteraz v záujme zachovania neutrality odopierala.

16. novembra 1805 v zrážke pri Schongraberne ruský generál Bagration očakával, že mu každú chvíľu môže do boku vpadnúť Bernadotte, ktorý mal prejsť Dunaj pri Kremži a sledovať ustupujúcu ruskú armádu z tejto strany. Ruský knieža Bagration ale nevedel, že Bernadottovi sa zatiaľ nepodarilo Dunaj prekročiť a že je preto terčom Napoleonovho hnevu, rovnako ako Murat. Bernadotte ešte len obdržal dopis od maršala Berthiera. „Cisár sa na vás hnevá,“ píše v ňom náčelník cisárovho generálneho štábu. „Princ Murat, maršali Lannes a Soult sa bijú s Rusmi dva dni od Viedne a vy ste ešte neprešiel Dunaj. Je tiež smutné pre vašich vojakov, že sa nepodieľajú na sláve tohto ťaženia. Cisár očakáva, že od vás dostane po dôstojníkovi, ktorého vám posiela, hlásenie o tom, ako prenasledujete Kutuzova a tlačíte Rusov s bodákmi v ľadvinách.

Bernadottov zbor sa začal až 15. a 16. novembra prepravovať cez Dunaj pri Kremži. Po pražskej ceste cez Znojmo a Moravské Budějovice sa mal vydať k Jihlave. Jeho presun prebiehal pomalšie, než bolo Napoleonovi vhod. 19. novembra sa priblížila bavorská divízia, tvoriaca predný voj Bernadottovho zboru, k Jihlave. V sobotu 23. novembra prišiel do Jihlavy aj sám Bernadotte a ubytoval sa v hostinci U divého muža.

Behom piatku 29. novembra sústredil Napoleon na malom priestore východne od Brna asi 56 tisíc mužov. Behom ďalšieho dňa - s príchodom Bernadottovho zboru od Jihlavy a Třebíče - tu môže mať okolo 70 tisíc mužov. Najbližšie k Brnu sa nachádza práve I. Bernadottov zbor. Práve nastal ten okamih a cisár k sebe povoláva Bernadotta s Davoutom. Na včasnom príchode týchto posíl záleží mnoho. A tak sa dal Bernadotte okamžite na pochod a zanechal bavorskú divíziu, aby sledovala arcivojvodu Ferdinanda.

V nedeľu 1. decembra sa všetko pripravuje k rozhodujúcej bitke. Napoleon nariaďuje uskutočniť pred Brnom ďalšie presuny. Bernadotte sám prespal z 30. novembra na 1. decembra v Starom Brne. Priviedol so sebou pešiu divíziu generála Droueta, čítajúcu 6 300 mužov. Bernadottov zbor má vytvoriť druhý sled francúzskej zostavy medzi Slatinou a Líšnou.

Na bojisko dorazil zbor maršala Bernadotta, ktorý prešiel za jeden a pol dňa asi 90 kilometrov. V pondelok 2. decembra 1805 ráno sa pod Žuráňom Napoleon schádza so všetkými maršalmi - prichádza Soult, Murat, Lannes, Bessiéres, Bernadotte a Berthier. Chýba len Davout, ktorý na pravom krídle riadi presun svojich vojsk z Rajhradu na bojisko. Po získaných správach o situácii spojeneckej armády a jej úmysloch zmenil Napoleon svoj pôvodný plán a gardu, granátnikov a Bernadottov zbor povolal k Jiříkoviciam ako hlavnú zálohu.


Rozmístění spojenců (červeně) a Francouzů (modře) v 18:00 hodin 1. prosince 1805
commons.wikimedia.org

Reklama

Bernadottov armádny zbor, s ktorým Napoleon tiež počítal proti Prateckým výšinám a ktorý mal vyplňovať širokú medzeru medzi Soultovými divíziami a Lannesovým zborom pri olomouckej ceste, stále nie je na mieste. Maršal Bernadotte sa zdržal prechodom cez Velatický potok pri Jiříkoviciach a vôbec, zdá sa, že postupuje vpred veľmi pomaly a váhavo. Napoleon - či právom alebo nie - nedôveruje mu. Posiela k nemu Ségura, aby maršalovi zopakoval rozkaz k postupu a pripomenul mu jeho povinnosť. Ségur má osobne dohliadnuť na splnenie rozkazu. „Našiel som ho v čele jeho pechoty,“ spomína cisárov pobočník na svoje poslanie k Bernadottovi. „Rozrušený a nervózny vyzýval svojich vojakov ku kľudu a sám im pritom nemohol byť dosť dobrým príkladom. Pravda, nebolo to bez dôvodu. Ukazoval mi ohromné masy jazdectva, ktoré sa hromadili pred ním, a sťažoval sa nahlas, že nemá ani jednu eskadrónu, ktorú by proti nim mohol postaviť...

Pri Slavkove Bernadotte mnoho veliteľských schopností tiež neprejavil. V dôsledku jeho váhavosti sa zväčšil prázdny priestor medzi Soultovým a Lannesovým zborom. Keď Bernadottov zbor prekročil Velatický potok, poslal Napoleon jeho Drouetovu divíziu na východ od Prace, zatiaľ čo divíziu generála Rivauda odvelil k Blažoviciam proti ruskej garde.


2.12.1805 v 9:00 rozhodující útoky St. Hilaira a Vandamma na spojenecký střed rozdělily spojeneckou armádu na dvě části a Francouzům poskytly skvělou taktickou pozici pro vítězství v bitvě.
commons.wikimedia.org

Okolo obeda k Starým vinohradom mieria aj francúzske zálohy. Od Jiříkovíc dvanásťtisícový zbor maršala Bernadotta, za ním Oudinotovi granátnici, garda a divízia dragúnov. Pred koncom bitky tam vystúpili na podporu Soultovho zboru. O 13. hodine už bola bitka rozhodnutá v prospech Francúzov. Napoleon najprv prenasledoval ustupujúcu spojeneckú armádu len jazdectvom. Davout a Bernadotte prenasledovali spojencov na juhovýchod, no toto prenasledovanie viedlo len k nepatrným zrážkam zadných vojov.


2.12.1805 ve 14:00 hodin se spojenecká armáda nebezpečně rozdělila. Napoleon měl nyní možnost udeřit na jedno z křídel a vybral si levé spojenecké křídlo, protože ostatní nepřátelské sektory již byly vyklizeny nebo se v nich odehrávalústup bojem.
commons.wikimedia.org

Úspechy aj napriek veľkým zaváhaniam

Vzťah medzi Bernadottom a cisárom sa nemení k lepšiemu ani po víťaznom ťažení v roku 1805. Nemení sa k lepšiemu ani v roku 1806, keď je Bernadotte vymenovaný kniežaťom z Ponte-Corvo, v južnom Taliansku. Po vzore ostatných sa tak stal nie vazalom, ale Napoleonovým zástupcom a generálnym gubernátorom.

Za pruského ťaženia v roku 1806 odmietol pomôcť vážne ohrozenému Davoutovmu zboru. Pri Auerstädte mohla byť porážka Prusov citeľnejšia, ale maršal Bernadotte, vedený svojou sebeckou žiarlivosťou, nepodporil Davouta v boji s presilou aj napriek tomu, že bol neďaleko Auerstädtu a zapríčinil tak zbytočne veľké straty. Neskôr to odôvodňoval tým, že k tomu nedostal od cisára rozkaz. Napoleon zúril, no aj napriek tomu zostal vinník bez trestu. Cisár netúžil po škandále, keď Davoutovo víťazstvo prezentoval ako súčasť jenskej bitky. Tým zakrýval fakt, že pred bitkou stratil prehľad o pohyboch Prusov, a Bernadotte unikol potrestaniu. Na zbytočne mŕtvych a ranených vojakov nikto príliš nemyslel.

Nekolegiálne jednanie Bernadotta vzbudilo vo francúzskej armáde veľké pohoršenie a cisár mu rozkázal prenasledovať s vojakmi, ktorí dovtedy nezasiahli do bojov, ustupujúcu pruskú armádu. Aby znovu získal priazeň cisára, snažil sa Bernadotte nebývalou aktivitou svoju chybu napraviť. Dohnal a porazil Prusov pri Halle a v Lubecku donútil ku kapitulácii za prispenia maršala Soulta šestnásť tisíc Prusov pod Blucherovým velením. Tým boli zlikvidované jedny z posledných jednotiek nepriateľa, ktoré ešte mohli Francúzom vzdorovať.


Bitva u Lübecku, 7. listopadu 1806. Pruská a francouzská vojska bojují před městskou branou Burgtor.
commons.wikimedia.org

V dobe, keď Bernadotte obsadzoval Lubeck, vylodila sa v onom prístave švédska pešia divízia vyslaná kráľom Gustávom IV. na pomoc Prusom. Bola okamžite obkľúčená a odzbrojená. Bernadotte sa k zajatým Švédom choval veľmi zdvorilo, veľkoryso až priateľsky. Vrátil im zabavené osobné veci, kone a dôstojníkom kordy. Ich vrchného veliteľa, generála a grófa Moernera a vyšších dôstojníkov pozval na obed. Vďačnosť a uznanie Švédov voči maršalovi Bernadottovi nepoznala hraníc. Po ich návrate do vlasti bolo na štokholmskom dvore jeho meno veľmi cenené.

Spory medzi gaskonským maršalom a korzickým cisárom vyvrcholili v roku 1809, v bitke pri Wagrame, v ťažení proti Rakúsku, v ktorom Bernadotte velil saskému zboru. V prvom dni bojov neudržal zverené pozície proti útoku rakúskych jednotiek arcivojvodu Karola a ustúpil. Kritizoval potom spôsob vedenia bitky Napoleonom a prehlásil:

„Keby som ja velil celej francúzskej armáde,
dokázal by som vhodným manévrovaním prinútiť Rakúšanov,
aby bez boja zložili zbrane.“

Barón Marbot, ktorý Bernadotta priam neznášal, opísal, ako sa knieža z Ponte-Corvo pohŕdavo vyjadril. Vraj sa to donieslo k Napoleonovi a hlboko sa ho to dotklo.


Večerní útok 5. července zahrnoval útočné akce francouzské Italské armády, II., III. a IX. sboru, proti rakouskému I., II. a IV. sboru.
Alexandru.demian, CC BY-SA 3.0, commons.wikimedia.org

Na druhý deň sa malo rozhodnúť o výsledku bitky. Nezačal pre Francúzov šťastne. Ich spojenci Sasi boli zahnaní na útek a takmer so sebou strhli aj zbor maršala Massénu. Bernadotte sa hnal na koni, aby predbehol utekajúcich vojakov, chcel ich zastaviť a usporiadať proti nepriateľovi. Oproti nemu prichádzal Napoleon, ktorý chcel urobiť to isté sám.

Sotva vyšiel z tej tlačenice, ktorej zdesený rev znel do diaľky, ocitol sa tvárou v tvár cisárovi, ktorý mu posmešným tónom povedal: ,Toto je ten premyslený manéver, ktorým hodláte arcivojvodu Karola prinútiť zložiť zbrane...?´ Bernadotte, už i tak silno rozrušený pohľadom na svoje v zmätku utekajúce vojsko, (...) ostal ako obarený...!

Napoleon prevzal velenie nad Sasmi a znovu ich zhromaždil k boju. O víťazstve potom rozhodli jednotky maršalov MacDonalda, Massénu a Davouta.

V boji sa môže stať všetko. Môže dôjsť k ústupu alebo aj úteku niektorých jednotiek. Ten je treba zastaviť osobným príkladom veliteľov, aby mu neprepadla celá armáda. To všetci vedeli. Vedeli, že Bernadottovi statočnosť nechýba a že to urobiť chcel. Nikto by mu teda to, čo sa vtedy stalo, až tak veľmi nevyčítal. Pohoršilo až to, čo nasledovalo. Po skončení každej bitky vydával Napoleon armádny rozkaz, v ktorom zhodnotil činnosť jednotlivých zborov a veliteľov. Bernadotte po Wagrame vydal vlastný armádny rozkaz saského zboru a v ňom vyzdvihol jeho statočnosť. Pri takomto jednaní ťažko očakávať, že vzťahy s cisárom budú dobré.

Napoleon okamžite zbavil Bernadotta velenia a možno tu hovoriť o zhovievavosti, keď je knieža z Ponte-Corvo menovaný generálnym guvernérom v Ríme, čo z hľadiska jeho vtedajšieho postavenia znamená niečo ako odsunutie na vedľajšiu koľaj bez straty cti.

Zoznam použitej literatúry:
AUGUSTA, J. M.: Napoleon: sborník prací: Recueil des études. Praha: Ignis, 1932, 279 s.
BEDNAŘÍK, P.: Slavkov 1805 Austerlitz. Ostrava: Avant, 1990, 43 s. ISBN 80–900–296-04.
ČORNEJ, P. a kol.: Evropa králů a císařů. Praha: Ivo Železný, 2005, 410 s. ISBN 80–237–3941–7.
DRŠKA, V.: Encyklopedie osobností Evropy. Praha: Nakladatelský dům OP, 1993, 711 s. ISBN 80–85841–00–2.
HIBBERT, CH.: Francouzská revoluce. Ostrava: Domino, 1999, 322 s. ISBN 80–86128–57–1.
HROCH, M.: Buržoázní revoluce v Evropě. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1981, 472 s.
JOHNSON, P.: Napoleon. Brno: Barrister & Principal, 2003, s. 166 s. ISBN 80–86598–52–7.
JUN, L.: Napoleonské války. Praha: Triton, 2005, 196 s. ISBN 80–7254–594–9.
KAN, A. – S.: Dějiny skandinávských zemí. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1983, 450 s.
KOVAŘÍK, J.: Orlové Napoleonovy armády. Třebíč: Akcent, 1999, 299 s. ISBN 80–7268–037–4.
ŠVANKMAJER, M. a kol.: Dějiny Ruska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2002, 560 s. ISBN 80–7106–183–2.
TARLE, E.: Napoleon. Bratislava: Pravda, 1949, 461 s.
UHLÍŘ, D.: Slunce nad Slavkovem. Praha: Mladá fronta, 1984, 422 s.
WINTR, S.: Napoleon I. a ti druzí. Cheb: Svět křídel, 2003, 219 s. ISBN 80–85280–88-4.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více