Tatarský vpád do Uhorska 1241

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 132.272

Začiatkom 13. storočia došlo k prudkému vzrastu moci mongolských kmeňov. Náčelník Temüdžin násilne zjednotil všetký mongolské kmene, porazil svojich politických odporcov a v roku 1206 prijal meno Džingischán. Stal sa zakladateľom jednej z najväčších ríš v svetových dejinách. Vo vzdialenej Európe si tieto udalosti zatiaľ nikto neuvedomoval. Zjednotené mongolské hordy postupne dobýjali severnú Čínu, Turkestán, Strednú Áziu a ohrozovali Kaukaz a Kyjevskú Rus.

Prvou výstrahou pre Európu mohla byť porážka ruských kniežat na rieke Kalke v roku 1223. Po tomto víťazstve sa mongolská armáda stiahla späť a poskytla kyjevským kniežatám krátke obdobie falošného bezpečia. Po vyriešení určitých dynastických záležitostí medzi vodcami Mongolov, sa začala nová fáza expanzie do Európy. Územie dobyté na západe malo pripadnúť Džingischánovmu synovi Džučimu. Toto územie bolo treba ešte vybojovať. Hlavnú úlohu počas tohto ťaženia zohral Džučiho syn Batuchán. Nová výprava sa začala v roku 1236. Monolské vojska zničili štát povolžských Bulharov, Kypčanov, dobyli Vladimír, Moskvu a v roku 1240 padol Kyjev. Cesta do Uhorska bola otvorená.

Reklama

Uhorsko sa pred mongolským vpádom nachádzalo v zložitej vnútropolitickej situácii.Obdobie vlády panovníka Ondreja II. negatívne poznačilo krajinu. Zložitá a neúspešná zahraničná politika, ktorú tento panovník viedol vyčerpala kráľovskú pokladnicu. Aby získal dostatok hotovosti a podporu, kráľ udeľoval rozsiahlé majetky bohatým šľachtickým magnátom. Takáto politika mala negatívne dôsledky. Došlo k masívnemu úpadku panovníckej moci a naopak vzrastu moci niekoľkých šľachtických oligarchov ako bol napr. Matúš Čák Trenčianský. Územia ktoré títo šľachtici vlastnili boli v podstate štátmi v štáte. Vnútorné napätie zvyšovali aj obavy nižšej šľachty zo vzrastajúcej závislosti na veľkých oligarchoch,ale aj pôsobenie cudzej šľachty na dvore kráľa Ondreja II.

Po smrti kráľa Ondreja II. musel nový panovník Belo IV. čeliť ťažkej situácii v krajine. Snažil sa obnoviť autoritu panovníckej moci a získať naspäť kráľovský majetok, ktorý prehajdákal jeho otec. Tvrdým postupom si znepriatelil uhorskú šľachtu. Konflikt medzi panovníkom a šľachtou sa zavŕšil po prijatí kumánskych kmeňov, ktoré utekali pred Mongolmi. Belo IV. ich usadil medzi riekami Dunajom a Tisou. Považoval ich za vhodnú mocenskú protiváhu v spore zo šľachtou. Je zrejmé, že krajina sa nachádzal v dosť zlom stave a vonkajšie vojenské ohrozenie ju zastihlo vo veľmi nevhodnom čase. Okrem toho, môžeme povedať, že sa mongolské nebezpečenstvo dosť bagatelizovalo. Nikto si neuvedomoval aké následky, by mohlo mať podceňovanie mongolskej hrozby. Uhorsko však už čoskoro zažilo mongolskú inváziu na vlastnej koži.

Zvesti o mongolských výpravach sa v Uhorsku objavovali už v tridsiatých rokocch 13. storočia. Ani Batuchánova hrozba, aby Belo IV, vyhnal Kumánov, ktorých Batuchán považoval za svojích poddaných nevzbudila veľkú pozornosť. Všeobecne sa podceňovala nielen možnosť mongolského vpádu, ale aj vojenské schopnosti mongolskej armády. Prevládala mienka, že Tatárom ide iba o drancovanie, takže nanajvýš vydrancujú pohraničie, ale do vnútrozemia sa neodvážia.Napriek takýmto názorom, boli uskutočnené určité opatrenia, boli však nedostatočné a prišli pomerne neskoro.

Mongolské vojsko pod vedením Batuchána a jedného z najskusenejších mongolských vojvodcov Subodeja vpadlo do Uhorska cez Verecký priesmyk 12. marca 1241. Priesmyk strážilo malé kráľovské vojsko vedené palatínom Dionýzom. Toto vojsko bolo úplne rozprášené a zvyšky palatinovej armády zničili sústavným prenasledovaním. Tatárskemu vpádu, už nestalo nič v ceste a začalo drancovanie uhorskej krajiny. Väčšina zodpovedných činiteľv si uvedomila rozsah hrozby až 17. marca, keď bolo dobyté mesto Vacov.

Výrazne oslabenie spôsobilo aj znepriatelenie Kúmanov. Mnohí veľmoži, ale aj obyčajní ľudia videli v Kumánoch, príčinu mongolského vpádu. Rozvášnený dav zavraždil kumánskeho náčelníka Kuthena. Uhorská armáda bola takto oslabená zhruba o 10 tisíc kumánskych bojovníkov, ktorí by v boji proti Tatárom boli určite platným spojencom. Takto sa z nich stali rozzúrení nepriatelia, ktorí tiež drancovalim krajinu a spôsobovali rozvrat.

To už proti Tatárom smerovala uhorská armáda . Kráľ Belo IV sa utáboril s armádou neďaleko dediny Mohi. Naďalej prevládala vo vojsku sebaistota a podceňovanie protivníka. O postavení Mongolov, ktorí sa skrývali v lesoch za riekou Slaná nemali Uhri takmer žiadné informácie, zato oni boli neustále pod dozorom malých prieskumných jednotiek Mongolov. Batuchán chcel vybojovať rozhodujúcu bitku. Sám s malou časťou vojska fingovaným útokom viazal na seba pozornosť uhorského vojska, zatiaľ čo skúsení vojvodcovia Šejban a Subodej prebrodili rieku Slaná napravo a naľavo od uhorského tábora a prekvapivo napadli uhorský tábor. V malom tábore bolo úhorske vojsko stiesnené a ničené náporom mongolského útoku. Na jednom mieste Mongoli cielene uvoľnili obkľúčenie a do tejto medzery sa začal valiť prúd utekajúcich uhorských vojakov. Takto vznikla ulička v ktorej bola väčšina ustupujúcich vojakov pobitá pri prenasledovaní.

Reklama

Podľa prameňov sa zo 60 tisícového vojska zachránil iba malý zlomok Na následky zranení zomrel aj kráľov brat Koloman. Belo IV. a je ho sprievod sa zachránil prezieravým prerazením nepriateľových línii na inom mieste než ustupoval zvyšok vojska. Napriek tomu je prinútený utekať cez celý Gemer až do Nitry. Ani tu však nezostáva dlho. Zastaví sa aj vo Viedni, kde ho čaká nepríjemné prekvapenie. Rakúsky vojvoda využije jeho ťažké postavenie a vymáha od neho staré dlhy. Prinúti ho uznať pre Uhorsko nevýhodnú dohodu v ktorej sú tri župy uhorského kráľovstva nechané Rakúsku ako záloh. Belo IV je nútený k ďalšiemu úteku a skončí až v Dalmácii.

Nechránene Uhorsko bolo vydané napospas rabujúcim a vraždiacim hordám. Smutnú skúsenosť získali aj obyvatelia Slovenska. Na rozdiel od územia dnešného Maďarska bolo obyvateľstvo chránené horskými oblasťami. Odolalo aj tých niekoľko hradov a opevnených miest napr. Bratislava, Nitra, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad. Zvyšok územia nájazdnici vyplienili bez väčšieho odporu. Najviac postihnuté bolo juhozápadne Slovensko, dolné Pohronie, až po Zvolen a Zemplín. Drancovanie podľa niektorých prameňov zasiahlo aj Spiš.

 

Ničím nerušeného koristenia sa zúčastnila aj druhá skupina tatárskych vojsk vedená Orduchánom. Táto skupina postupovala cez Malopoľsko do Sliezska. V bitke pri Lehnici porazili vojsko sliezského kniežaťa Henricha II. Pobožného. Zaútočili na Kladsko a Moravu a odtiaľ prešli na Slovensko. Pri Trenčíne sa oba prúdy spojili. Orduchán prešiel v roku 1242 zamrznutý Dunaj a dobyl Ostrihom. Niekoľkomesačné výčíňanie zastavila nečakaná správa o smrti veľkého chánaOgotaja. Batuchán sa rozhodol vrátiť s celým vojskom, aby mohol zasiahnuť do rozhodovania o nástupcovi po veľkom chánovi.

Tatársky vpád zanechal po sebe vážne následky pre fungovanie krajiny. Spustošenie rozsiahlých častí krajiny, viedol k rozpadu systému správy týchto oblastí. V takejto situácii sa prudko znížila bezpečnosť v zasiahnutých oblastiach a na komunikáciach, najmä vplyvom rôznych lúpežnických skupín. Situáciu komplikovalo rozvrátené hospodárstvo. Niekoľkomesačný vpád Tatárov spôsobili, že ľudia sa nemohli venovať poľnohospodárskym prácam, prípadne boli ich polia a úroda zničené. Následnému hladomoru padli za obeť rovnako veľké počty ľudí, ako samostným Tatárom. Niektoré územia boli doslova vyľudnené.

Hrozilo aj nebezpečenstvo zo strany susedných štátov, ktoré využili slabosť uhorského kráľovstva. Najmä susedné Rakúsko viedlo krajne nepriateľskú politiku. Knieža Fridrich Bábenberský, obsadil zálohované župy (Bratislavskú, Mošonskú a Šopronskú) a obliehal Bratislavu. Postupil so svojím vojskom až k Hlohovcu, tu ho však Belo IV. Porazil a Fridrich sa vzdal svojích nárokov. Po tatárskom vpáde sa zmenila skladba obyvateľstva.

Vyľudnené oblasti neprinášali žiaden ekonomický efekt, preto ich bolo treba čo najskôr zaľudniť. Preto Belo IV. podporuje príchod nemeckých kolonistov a udeľuje im značné práva a výhody. Ide najmä o kolonistov zo Saska. Kolonisti sa sústredili predovšetkým v v malokarpatskej oblasti, v okolí stredoslovenských banských miest a na Spiši. Tu sa ujalo nemecké zákupné právo, založené na dedičnej držbe, ktoré sa postupne rozšírilo po celom území Slovenska. Tatársky vpád priniesol aj iné cenné ponaučenie. V období po roku 1241 sa začína pomerne mohutná fortifikačná činnosť na našom území. Väčšina slovenských hradov a opevnených objektov v stredoveku vznikla v tomto období.Po obnovení bežného života sa Belo IV. znova pokúsil obmedziť moc šľachty, ale nemal dostatočné možnosti, aby toto svoje úsilie doviedol do konca. Vývoj v krajine viedol k ďalšiemu oslabeniu kráľovskej moci a postupne smeroval k šľachtickej anarchii, ktorá naplno prepukla po vymretí arpádovskeho rodu v roku 1301

Zdroje:
Dangl,V.: Bitky a bojiská, Bratislava 1984
Daniš, M.: Vládcovia Zlatej Hordy. In: Historická revue, r. VIII, 1998, č.1, s.6-7
Žadanský, J.: Vpád Tatárov na Zemplín. In: Historická revue, r. XII, 2002, č.7, s.4-5
Marsina, R.: Dejiny Slovenska I. Bratislava 1985

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více