Chetitská ríša

Autor: Radoslav Turik 🕔︎︎ 👁︎ 61.820

Chetiti patria medzi najmenej známe národy staroveku. Zhruba pred 3400 rokmi založili na území Malej Ázie ríšu, ktorá konkurovala Egyptu, i Mezopotámii. Chetiti vytvorili spoločnosť, ktorá žila z pravidelnej expanzie voči svojím susedom, ale tiež úžasnú kultúru. Veľký podiel na objavovaní tejto civilizácie, má český vedec Bedřich Hrozný, ktorý rozlúštil písmo tejto civilizácie.

Centrum tejto ríše sa rozprestieralo uprostred nehostinnej a neúrodnej Anatolskej plošiny, na oboch stranách rieky Maraššantijaš (Kyzyl-Irmak). Krajina bola síce neveľmi vhodná na poľnohospodárstvo, ale bola plná nerastných surovín potrebných na rozvoj mocnej civilizácie. Bol tu dostatok železnej rudy, medi a striebra.

Reklama

Pôvod Chetitov nie je dodnes odborníkom jasný. Chetiti boli indoeurópsky národ, ale nie je celkom jasné z ktorej oblasti prišli do Anatólie. Existujú teórie o chetitskej pravlasti pri Kaspickom mori, ale aj na Balkáne. Vyvrátené sú však už dnes hypotézy o autochtónnom pôvode (názor, že Chetiti sú pôvodne anatolské obyvateľstvo) a priame odvodzovanie pôvodu Turkov od starovekého chetitského národa.

Hlavným spôsobom obživy bolo nepochybne poľnohospodárstvo, predovšetkým chov dobytka. Z poľnohospodárskych plodín sa pestoval jačmeň, pšenica, vinič, ale aj slad. Vyhľadávaným produktom tohto odvetvia bolo víno, ale najmä silné a husté pivo. Rozvinuté boli tiež jednotlivé remeslá. Chetiti sa stravovali veľmi jednoducho. Základom stravy bol chlieb, med mlieko ovocie, zelenina, občas bravčové, hovädzie mäso a samozrejme pivo.

Spoločnosť bola založená na otrokárstve. Obyvateľstvo bolo rozdelené na slobodné a neslobodné osoby. Slobodné obyvateľstvo malo rozličné sociálne postavenie. Patrili tu bohatí vlastníci pôdy, ale aj prostí roľníci. Otroci mohli patriť panovníkovi, chrámu, či jednotlivým súkromným osobám. Zákony poskytovali neslobodným nižšiu intenzitu ochrany. U neslobodných boli prípustné aj telesné a zohavujúce tresty. Slobodné osoby mohli svoju vinu vykúpiť peňažitou pokutou. Na druhej strane sa našli dôkazy o tom, že neslobodní obyvatelia mohli vlastniť majetok, voľne ním disponovať, dokonca za určitých okolností uzatvárať manželstvo so slobodnými ľuďmi.

O živote vidieckeho obyvateľstva vieme málo, zato vykopávky dokazujú rozkvet miest najmä hlavného mesta Chattušaš. V čase najväčšej slávy malo asi 40 tisíc obyvateľov. Rozprestieralo sa zhruba na 168 hektároch a systém hradieb okolo mesta bol dlhý asi 6 kilometrov. Centrum mesta tvoril rozsiahly palác a chrámy. Palác nebol iba rezidenciou panovníka, ale miestom odkiaľ sa riadila vláda i ekonomika štátu. Sídlil tu preto rozsiahly úradnícky aparát. Paralelne vedľa seba existovalo palácové i chrámové hospodárstvo. Hlavným platidlom bolo striebro.

Chetiti založili svoju moc na agresívnej expanzii voči okolitým štátom a národom. K tomu potrebovali výkonnú armádu. Chetitská armáda sa skladala z dvoch hlavných zložiek. Hlavnu úlohu plnili vojnové vozy. Práve Chetiti začali tento bojový prostriedok používať masovo. V bitke pri Kádeši Muvatališ nasadil viac ako 2000 vozov. Na rozdiel od vojnových vozov používaných inými národmi, osádku tvorili traja muži (vozotaj, kopijník a lukostrelec či štítonoš). Osádky vozov boli cvičené na boj vo veľkých formáciach a zvládali aj zložitejšie manévre. Ich primárnou úlohou boli prekvapivé útoky na krídla a tylo nepriateľskej armády

Chetitské vojnové vozy v danom období zrejme nemali konkurenciu.

Na začistenie bojiska slúžila pechota, ktorá už tak kvalitná nebola a môžeme ju označiť za dobový priemer. Bola vyzbrojená drevenými štítmi, kopijami a neskôr železnými mečmi. S peších jednotiek je možné vyzdvihnúť pešiu kráľovskú gardu, ktorá bola v podstate elitnou jednotkou pechoty. Niektorí autori vyzdvihujú fakt, že za rýchlym zrútením chetitského štátu stojí aj neschopnosť armády, stáročia pripravovanej a cvičenej na expanziu ubrániť jadro štátu. Okrem toho zloženie armády ktorá sa spoliehala na masovo nasadené vojnové vozy, nebolo najvhodnejšie pre boj v priesmykoch Anatólie.

Starochetitská ríša vznikla zhruba okolo roku 1800 p. n. l. Prvým legendárnym panovníkom je panovníka Anittaš. Zjednotil chetitské kmene a založil štát. Staršia historická spisba určuje za prvého panovníka Labarnaša (Tabarnaša). Existencia týchto panovníkov je sporná, nemáme žiadne priame dôkazy, že skutočne vládli. Meno Labarnaš používali ďalší chetitskí panovníci ako kráľovský titul.

Reklama

Zhruba okolo roku 1620 p. n. l. sa na trón dostal panovník Chattušiliš I. Za jeho vlády sa uskutočnili prvé významné expanzie. Na severe dosiahol pobrežie Čierného mora, na juhu obsadil centrum severnej Sýrie mesto Alalach. Jeho následníkom sa stal Muršiliš I. Pokračoval vo výbojoch svojho predchodcu. Neskôr sa ukázalo, že dobyvateľské úspechy tohto panovníka nedokázal nikto predstihnúť. V severnej Sýrii obsadil najmocnejšiu mesto Aleppo, ktoré sa dokonca už niekoľkokrát ubránilo pred chetitskými nájazdami. V roku 1594. p. n. l. dobyl a zničil mesto Babylon, čím ukončil existenciu Starobabylonskej ríše. Získal obrovskú korisť a množstvo otrokov, pretože Chetiti obvykle odvliekli obyvateľstvo z podmanených oblastí na svoje územie. Po týchto úspechoch prišla kríza. Muršiliš I. bol zavraždený svojimi príbuznými a ríša upadla do dynastických rozporov. Vnútorné rozpory zavinili stratu autority chetitského štátu u svojich susedov. Istý čas musela ríša dokonca čeliť nájazdom okolitých kmeňov napr, Kaškov, čo by za vlády Muršiliša nepripadalo do úvahy.

Krajinu z chaosu vyviedol až panovník Telepin (1520 p. n. l.) svojimi reformami. Zaviedol zásadu primogeneturi , čiže prvorodenectva. Na trón mal právo syn panovníka a nie hociktorý mužský člen vládnucej dynastie. Ak nebol k dispozícii mužský potomok, tak mal právo na trón manžel najstaršej kráľovskej dcéry. Jasné pravidlá zabránili dynastickým sporom a najmä vtedy bežným atentátom na členov dynastie.

Výrazným obmedzením moci bolo rozhodnutie, že žiaden člen pankušu, teda poradného zboru, v ktorom zasadali významní členovia chetitskej spoločnosti. Nesmie byť potrestaný samotným panovníkom. O potrestaní rozhodne celý pankuš. Porušenie tejto zásady oprávňovalo pankuš, k odsúdeniu panovníka. Panovník teda uznal určitú rovnováhu síl a rozdelenie moci. Panovník sa jednoducho nezaobišiel bez podpory pankušu. Reformy prišli včas. Churriti a Mitánci podnikali drzé nájazdy na časti ríše, hrozbu znamenala aj expanzia Egypta a Asýrie. Časť veľmožov v ríši sa príliš vymanila zo závislosti na politickom centre.

Telepinovi následovníci nedokázali nadviazať na jeho silnú vládu, čo využili okolité kmene a národy aby sa vymanili spod chetitskej nadvlády. Pod vládou chetitských panovníkov zostala iba centrálna Anatólia. Autoritu ríše opäť obnovil až panovník Šupiluliumaš I. (1370-1330 p. n. l.)

Tento panovník v priebehu dlhej a stabilnej vlády upravil pomery v krajine. Snažil sa znovu pripútať k ríši oblasti kam tradične smerovali chetitské výboje. Porazil ríšu Mitanni a spravil z nej satelitný štát. Malé štáty v Sýrii neboli schopné odolať chetitskému náporu a dopadli podobne. Jedine Egypt mohol vzdorovať, ale vtedajší vládca Achnaton bol zamestnaný svojou náboženskou reformou. Celá Sýria, až po pevnosť Kádeš pripadla Chetitom. Po Tutanchamónovej smrti mal dokonca jeho syn nastúpiť na egyptský trón, ale cestou do Egypta bol zavraždený. Zavraždila ho pravdepodobne kňazská hierarchia, ktorá sa obávala vplyvu cudzej moci na egyptský trón.

Reklama

Na túto úspešnú politiku nadviazal aj ďalší panovník Muršiliš II. (1329-1300 p. n. l.). Snažil sa pripútať k ríši čo najviac územia, či už výbojnými vojnami alebo diplomaciou. Celá jeho vláda bola vyplnená vleklými vojnami. Už za jeho vlády dochádzalo k prvým konfliktom s Egyptom. Naplno sa tento konflikt rozvinul až po nástupe jeho syna Muvatališa. V Egypte vtedy vládol Ramesse II. , mocný faraón, ktorý s obavami sledoval rozpínanie chetitskej ríše. Vyvrcholením tohto súperenia bola známa bitka pri pevnosti Kádeš na rieke Orontés. Obe strany zhodne tvrdili, že túto bitku vyhrali. Aj keď určité taktické víťazstvo vybojoval Muvatališ nedokázal úplne poraziť egyptskú armádu. Preto môžeme povedať, že bitka sa skončila nerozhodne. Nastolenú rovnováhu síl sa obe strany snažili využiť a konflikt vyriešiť diplomaticky.

Mierová zmluva bola uzavretá až s ďalším panovníkom Chattušilom III. Tento panovník sa nelegálne zmocnil trónu, odstránením svojho synovca Urchi-Tešupa, čo bolo zjavné porušenie Telepinovej reformy. V každom prípade bol nový panovník výraznou osobnosťou a so svojou ctižiadostivou manželkou Putuhepou boli zaujímavou dvojicou na chetitskom tróne. Mier uzavrel Chattušil s Ramesseom II a potvrdili ho dynastickými sobášmi. Dnešným diplomatickým jazykom by sme zmluvu označili ako pakt o neútočení. Je to veľmi zaujímavé, pretože táto zmluva stojí pri zrode diplomacie. Je to prvá mierová zmluva, ktorá nebola porušená. Zmluva zachovala status quo. Hranicu medzi ríšami tvorila rieka Orontes. Panovníci si v zmluve sľubujú pomoc proti útokom zvonku, vzájomné rešpektovanie svojich dynastii a pod. Je to jediná zachovaná zmluva ktorú uzavreli Chetiti s rovnocenným partnerom. Po Chattušilovej smrti sa začína úpadok ríše.

Okolo roku 1200 p. n. l. sa celá ríša rozpadla po mohutnej sérii nájazdov. Archeologické vykopávky dokazujú zničenie Chattúšašu i ďalších miest. Pád ríše majú na svedomí „morské národy“, ktoré tesne predtým atakovali Egypt. Zrútenie mocnej ríše môže mať na svedomí aj povstanie podrobených kmeňov. Politika zotročovania cudzích národov a ich deportácia na územie ríše mala za následok demografické a etnické zmeny v rozvrstvení obyvateľstva. V záverečnej fáze mohli vládnuci Chetiti tvoriť už iba výraznú menšinu obyvateľstva, ktorá pri vonkajšom ohrození, nedokázal zvládnuť vnútorné problémy v krajine a v mocenskom boji podľahla.

Zdroje:
https://www.hannibal.szm.sk/chatti.htm
Hrych, E.: Velká kniha vládců starověku, Praha 2002
Löwe, G.: ABC Antiky, Praha 2005
Pečírka, J.: Dejiny pravěku a starověku, Praha 1988
O'Connel, R.: Duše meče, Praha 2002

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více