Prepustením Bismarcka v roku 1890 stráca nemecká politika nielen výraznú politickú osobnosť v čele, ale aj jasnú líniu smerovania. Bismarckovi následníci, ale aj samotný cisár neboli takými osobnosťami, ktoré by dokázali plne nahradiť politika Bismarckovho formátu vo vedení štátu. Cisár sa v mnohých záležitostiach nechal ovplyvniť rôznymi lobistickými skupinami či silnými osobnosťami typu Tirpitz alebo Luddendorf (v neskoršom období). V politike ríšskej vlády sa tak začala prejavovať určitá nestálosť a kolísavý kurz. V krátkom rozbore by som chcel zhodnotiť najmä nemeckú diplomaciu v období vlády kancelára Lea von Capriviho.
Základným rysom Bismarckovej politiky bola snaha vyvážiť zlú strategickú polohu Nemecka pružnou diplomaciou, ktorá by bránila vytváraniu protinemeckých mocenských blokov. Za každú cenu chcel udržať na kontinente rovnováhu, ktorá by umožnila len nedávno vzniknutej veľmoci upevniť vnútornú stabilitu. Nevidel na európskom kontinente ďalší priestor na expanziu. Snažil sa zložitou diplomatickou hrou udržať dobré vzťahy s Londýnom a Moskvou. Cieľom bolo udržať Francúzsko v izolácii . Vzťahy s Berlínom boli dôležité aj pre Veľkú Britániu a Rusko. Práve tieto krajiny boli veľkými konkurentmi pri budovaní svojich impérii. Ak si k tomu prirátame aj tradične problematické vzťahy medzi Veľkou Britániou a Francúzskom, s odstupom času môžeme s údivom sledovať, ako chybná nemecká politika pobismarckovskej éry priviedla tieto tri krajiny do tesného spojenectva.
V Bismarckovej predstave hralo Nemecko pozíciu „žiadanej nevesty“, o ktorú mala záujem aj Británia aj Rusko. Nemeckú pozíciu zabezpečovalo niekoľko „pilierov“ nemeckej diplomacie:
1. Zaisťovacia zmluva s Ruskom – v prípade vojny s Francúzskom zaväzovala Rusko k neutralite, okrem prípadu, že by bol zmluvný partner agresorom. Podobne sa Nemecko zaviazalo v prípade rusko–rakúskej vojny.
2. Dvojspolok – spojenecká zmluva s Rakúsko–Uhorskom (1879) spojila obe veľmoci pod nemeckým vedením. Táto zmluva vytvárala určitým spôsobom tlak na Rusko, ktoré si s Rakúsko-Uhorskom konkurovalo na Balkáne. Jasným gestom pre Rusko bola aj nemecká ponuka spojenectva s Britániou, ktorá však bola zamietnutá.
Bismarckov systém bol úspešný a neohrozilo ho ani krátkodobé ochladenie vzájomných vzťahov s niektorou z veľmocí. Nemecko teda pôsobilo ako jazýček na váhach v zložitých vzťahoch európskych veľmocí. Nová nemecká politika po Bismarckovom prepustení bola však diametrálne odlišná.
Nový kancelár, generál Caprivi, bol umiernený politik s výborným organizačným talentom, ale pramalými politickými a diplomatickými skúsenosťami. Napriek tomu sa Wilhelm II. domnieval, že generál Caprivi je tým pravým mužom, ktorý zvládne krízu spojenú s odchodom Bismarcka z politiky. Vplyv na nemeckú diplomaciu získala skupina Bismarckových kritikov vedených F. von Holesteinom. Aj ďalšie dôležité posty v nemeckej diplomacii obsadili neskúsení diplomati. Štátnym sekretárom sa stal Adolf Hermann, slobodný pán Marschall von Bieberstein. Za svoj post vďačil najmä Holesteinovi a podliehal jeho vplyvu. Vplyvné zoskupenie dopĺňal knieža Eulenburg. Prvým problémom, ktorý nová nemecká diplomacia riešila bolo predĺženie Zaisťovacej zmluvy.
Nemecká diplomacia stratila záujem na predĺžení Zaisťovacej zmluvy s Ruskom. Bismarckovi následníci nepochopili skutočný význam tejto zmluvy a pokladali ju za nedostatočnú ochranu pre Nemecko. Napriek uvedeným skutočnostiam, nemožno povedať, že iba neobnovenie tejto zmluvy pokazilo vzťahy s Ruskom. Už za Bismarckovej éry v podstate prebiehala medzi Nemeckom a Ruskom obchodná vojna. Hospodárskym tlakom Nemci prinútili Rusko k spolupráci s Francúzskom.
Okrem riešenia „ruskej otázky„ sa Capriviho diplomacia sústredila na nadviazanie spojenectva s Veľkou Britániou, uhladenie vzťahov s Francúzskom a upevnenie pozície Trojspolku. V tomto období možno hodnotiť vzťahy medzi Veľkou Britániou a Nemeckom ako veľmi dobré. Caprivi sa snažil tieto vzťahy neustále zlepšovať. Viedol nemeckú politiku tak, aby spôsobil čo najmenej „treníc“ so záujmami Británie. V oblasti koloniálnej politiky nadviazal na Bismarckovu éru a odmietal budovať veľké loďstvo, aby nedráždil Britov. Po neobnovení Zaisťovacej zmluvy Caprivi musel vytvoriť nový bezpečnostný systém, ktorý by chránil Nemecko a Londýn bol ideálnym spojencom. Veľká Británia sa však do tohto spojenectva nehrnula. Briti mali nato niekoľko dôvodov. Diplomatickou prioritou Británie nebola Európa, ale jej impérium, a to bolo viac ohrozené Ruskom a Francúzskom. Prioritné teda boli vzťahy s týmito krajinami. Zhoršenie nemeckých vzťahov s Ruskom Británia privítala, ale súčasne sa znížila dôležitosť nemecko-britských vzťahov. Spojenie s Trojspolkom odmietali Briti tiež kvôli Rakúsko–Uhorsku, pretože sa nechceli dať zatiahnuť do rusko–rakúskych sporov na Balkáne. Jediným úspechom nemeckej diplomacie bolo uzavretie tzv. Helgolandsko-Zanzibarskej zmluvy.
Týmto diplomatickým aktom (za odstúpenie juhoafrických území Nemecko získalo Helgoland) s Veľkou Britániou bolo naznačené zbližovanie medzi oboma krajinami.
Táto zmluva bola negatívne vnímaná v Rusku a podnietila Petrohrad k tesnejším vzťahom s Francúzskom. Zmluva bola v Nemecku kritizovaná stúpencami koloniálnej expanzie, ktorí boli zdesení ústupkami z dôležitých pozícii v Afrike. Treba zdôrazniť aj to, že hoci zmienená zmluva naznačila zbližovanie Nemecka a Veľkej Británie, nikdy sa nepodarilo Britániu pripútať k Trojspolku.
Capriviho kabinet sa snažil zmierniť napätie v nemecko-francúzskych vzťahoch, uznaním francúzskeho protektorátu nad Madagaskarom, ale valného úspechu nedosiahol. Vzťahy s Francúzskom zostali naďalej zlé.
Pozornosť bola tiež venovaná fungovaniu Trojspolku. Kľúčovým nemeckým partnerom bolo Rakúsko-Uhorsko, ktoré potrebovalo nemeckú podporu pri svojich ambíciách na Balkáne. Taliansko sa Caprivi pokúšal pripojiť k užšej spolupráci najmä podporou talianskych záujmov v Afrike. Toto úsilie viedlo v roku 1891 k úspechu a Taliansko predĺžilo zmluvu o Trojspolku na ďalších 6 rokov.
Možno povedať, že Caprivi opustil zložitý diplomatický systém rovnováhy a spoliehal sa na jednoduchšiu spoluprácu s bezprostrednými partnermi v Trojspolku. Nemecká diplomacia nedokázala zabrániť vytvoreniu nepriateľského bloku.
Hrozbe medzinárodnej izolácie Rusko ušlo postupným zbližovaním s Francúzskom. Spolupráca sa rozbehla najmä na hospodárskom poli. Francúzsko uvoľnilo 3,5 miliardy frankov na pôžičky Rusku. Nasledovali aj diplomatické rozhovory, ktoré vyvrcholili podpisom spojeneckej zmluvy 4. januára 1894.
Rozširujúca sa spolupráca medzi Petrohradom a Parížom a tiež neúspešná vnútorná politika viedla Capriviho k podaniu demisie v marci 1892. K jeho demisii prispeli aj zhoršujúce sa vzťahy s panovníkom. Capriviho diplomaciu možno označiť za prechod od Bismarckovej koncepcie k nasledujúcej „svetovej politike“, ktorú predvádzali Capriviho nástupcovia.
Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.
Zjistit více