Pomer síl Wehrmachtu a Červenej armády 1940 – 1941 (pokračovanie)

Autor: Viktor 🕔︎︎ 👁︎ 36.682

10.5.1940 (Luftwaffe) / 31.12.1940 (sovietske VVS)

Kategória Luftwaffe sovietske VVS
Zaostalé stíhacie lietadlá 0 cca 4 400
Štandardné stíhacie lietadlá 0 cca 4 800
Pokročilé stíhacie lietadlá 1 289 163
Pokročilé stíhacie bombardéry 359 0
Pokročilé bitevníky 0 60
Zaostalé bitevníky 49 0
Štandardné strmhlavútočiace bombardéry 401 0
Štandardné ľahké bombardéry 0 449
Štandardné stredné bombardéry 507 5 760
Pokročilé stredné bombardéry 1 372 2 218
Zaostalé ťažké bombardéry 0 555
Pokročilé ťažké bombardéry 4  11
Prieskumné lietadlá 619 1 261
Transportné lietadlá 552 82
Nočné stíhacie lietadlá 78 0
Všetkých vojenských lietadiel 5 230 19 797

24.6.1941 (Luftwaffe) / 21.6.1941 (sovietske VVS)

Kategória Luftwaffe sovietske VVS
Zaostalé stíhacie lietadlá 0 cca 4 300
Štandardné stíhacie lietadlá 0 cca 4 700
Pokročilé stíhacie lietadlá 1 207 2 109
Pokročilé stíhacie bombardéry 258 0
Pokročilé bitevníky 0 249
Zaostalé bitevníky 13 0
Štandardné strmhlavútočiace bombardéry 373 0
Štandardné ľahké bombardéry 0 cca 450
Štandardné stredné bombardéry 102 cca 5 700
Pokročilé stredné bombardéry 1 253 2 616
Zaostalé ťažké bombardéry 0 cca 550
Pokročilé ťažké bombardéry 21 18
Prieskumné lietadlá 746 cca 1 250
Transportné lietadlá 390 cca 100
Nočné stíhacie lietadlá 205 0
Všetkých vojenských lietadiel 4 568 cca 22 042  

(Poznámka: V prípade Luftwaffe sa mi podarilo nájsť len údaj týkajúci sa až 24.6.1941. Avšak straty letectva počas prvých dvoch dní vojny so Sovietskym zväzom dosiahli len okolo 100 zostrelených alebo havarovaných strojov (a na iných frontoch bolo stratených v týchto dvoch dňoch len pár lietadiel), takže tento údaj má dostatočnú výpovednú hodnotu o sile Luftwaffe pred 22.6.1941)

Na základe týchto údajov je možné porovnať nielen počet leteckej techniky v Luftwaffe a v sovietskych VVS, ale aj dynamiku rastu techniky v oboch vojenských letectvách (Luftwaffe máj 1940 – jún 1941, sovietske VVS december 1940 – jún 1941). Celková výroba leteckej techniky v Nemecku a Sovietskom zväze bola vyššia ako uvedené počty lietadiel vo výzbroji Luftwaffe a sovietskych VVS, avšak do roku 1941 bolo množstvo lietadiel v oboch krajinách vyradených ako opotrebované alebo zastarané, prípadne havarovali pri výcviku a pri bežnej prevádzke. Ďalšie lietadlá boli zničené v bojových operáciách (Wehrmacht – Poľsko 1939, západná Európa 1940, Červená armáda – Mongolsko 1939, Fínsko 1939/40). Luftwaffe stratila v tomto období podstatne viac lietadiel ako sovietske VVS, avšak v konečnom dôsledku išlo o výsledok Stalinovej politickej kalkulácie v rámci ktorej „kryl chrbát“ nemeckým „imperialistom“ vo vojne proti ostatným európskym „imperialistom“.  Nemecké lietadla boli v dôsledku toho zostreľované britskými, francúzskymi či poľskými zbraňami a naopak sila sovietskeho letectva ostávala chránená pred takýmito stratami. 

Reklama

Kto mal trpezlivosť prejsť všetkými štatistikami a dočítal až po toto miesto, tak si plným právom kladie otázku – „čo z týchto údajov vyplýva“? Každý čitateľ má vlastnú hlavu a môže vyššie uvedené fakty interpretovať svojim spôsobom. Ja v nasledujúcich riadkoch ponúkam svoju vlastnú interpretáciu.

V prvom rade odpoviem na najjednoduchšiu otázku – prečo tieto štatistické údaje boli sovietskou historiografiou 50 rokov utajované? Odpoveď je viac ako jasná, pretože na prvý pohľad je zrejmé, že Červená armáda mala niekoľkonásobnú kvantitatívnu prevahu nad Wehrmachtom vo všetkých druhoch výzbroje. Čo sa týka kvalitatívnej prevahy, tak v prípade delostrelectva a tankovej techniky bola táto prevaha taktiež na strane Červenej armády. Len v prípade letectva bola mierna kvalitatívna prevaha na strane Luftwaffe. Ak by tieto údaje boli k dispozícii domácim a zahraničným čitateľom, tak sovietska historiografia by nemohla vytvoriť mýtus o nepripravenosti Sovietskeho zväzu na vojnu s Nemeckom. Taktiež by nikto neuveril sovietskej legende o obrovskej prevahe Wehrmachtu nad Červenou armádou, ktorá vraj bola „postihnutá čistkami a mala veľmi málo modernej výzbroje“.... 

V tejto súvislosti vzniká otázka – prečo sovietska historiografia systematicky falzifikovala údaje a manipulovala s faktami? Alebo inak povedané – čo sa pokúšala skryť a zamaskovať pod legendou o „mierumilovnom Sovietskom zväze, ktorý bol prekvapený útokom Nemecka“? Podľa môjho názoru sovietska mytológia o takzvanej „veľkej vlasteneckej vojne“ mala skryť skutočný charakter politiky Sovietskeho zväzu v predvojnovom období a zamaskovať kolosálny rozsah sovietskych vojenských príprav na ozbrojený konflikt. 

Stalinova politika bola zameraná na iniciovanie vojny medzi „európskymi imperialistami“, ktorá by ich vzájomne vyčerpala a Sovietskemu zväzu by vo vhodnom momente umožnila zaútočiť na zvyšok Európy. (Táto politika sa realizovala prostredníctvom paktu Molotov-Ribbentrop). Aby Sovietsky zväz mohol zaútočiť, potreboval maximálne vyzbrojenú armádu. (Aj tento predpoklad bol naplnený a Červená armáda bola v tomto období najvyzbrojenejšou armádou vtedajšieho sveta – napríklad len tankov mala dva krát viac než všetky krajiny na všetkých kontinentoch dohromady...). Aby bolo možné Červenú armádu vyzbrojiť, musel Sovietsky zväz uskutočniť industrializáciu, pretože ešte na konci 20-rokov minulého storočia išlo o agrárnu krajinu s málo rozvinutým ťažkým priemyslom. (Taktiež tento predpoklad bol realizovaný, keď Stalin v roku 1928 zahájil „druhú revolúciu“ a v priebehu 30-tych rokov vytvoril najväčší vojensko-priemyselný komplex na svete). Aby bolo možné industrializovať, Sovietsky zväz potreboval kapitálové investície a zahraničné technológie. (Aj tento predpoklad bol splnený, keď prostredníctvom kolektivizácie bol zvýšený export poľnohospodárskych produktov a obilnín do zahraničia, vďaka čomu Sovietsky zväz získal kapitál a technológie). 

Niekto môže tvrdiť, že vyššie opísane kroky J.V.Stalina a celkovo politika Sovietskeho zväzu nemala vnútornú logiku, išlo len o improvizovanú reakciu na vonkajšie podnety a za tým všetkým netreba hľadať žiaden plán.... Nech sa páči, nikomu jeho názor neberiem.  Ja si však myslím, že Stalin mal svoj plán ako realizovať sovietsky strategický zámer rozšíriť komunizmus do Európy a od roku 1928 tento plán systematicky napĺňal. Stačí sa pozrieť na konečný produkt tohto procesu – najvyzbrojenejšiu armádu vtedajšieho sveta, ktorá bola pripravená splniť každý Stalinov rozkaz. Sovietsky diktátor uskutočnil všetky kroky smerujúce k rozšíreniu komunizmu do Európy a na jar a začiatkom leta 1941 sa obrovský potenciál Červenej armády sústreďoval na západných hraniciach Sovietskeho zväzu. Posledný krok Stalinovho plánu sa však už nepodarilo uskutočniť, pretože Nemecko zahájilo svoju agresiu skôr ako Sovietsky zväz a Hitler predbehol Stalina o 2 až 3 týždne.

Faktografické údaje o sovietskom vojenskom potenciály jednoznačne potvrdzujú, že Stalin sa cielene pripravoval na vojnu. Sovietska historiografia tieto údaje utajovala až do roku 1991. Dokonca aj v súčasnosti sa ruskí angažovaní historici ešte stále snažia svojich čitateľov presvedčiť, že vyše 20.000 tankov, vyše 100.000 delostreleckých systémov a vyše 20.000 vojenských lietadiel nie je dostatočným dôkazom o agresívnych zámeroch Sovietskeho zväzu. Ruskí kritickí historici sa však jednoznačne zhodujú v tom, že Stalinova príprava na vojnu bola systematická a prebiehala dlhodobo od roku 1928. Tejto príprave podriadil domáci hospodársky vývoj ako aj vonkajšiu politiku a za extrémne krátky čas pretvoril Sovietsky zväz na vojensko-priemyselnú superveľmoc s najvyzbrojenejšou armádou na svete...

Reklama

Ak sa na túto problematiku pozrieme zjednodušene, tak uvidíme tri alternatívne možnosti, ktoré mal Stalin – 1. použiť obrovský potenciál Červenej armády na obranu Sovietskeho zväzu, 2. použiť obrovský potenciál Červenej armády na útočnú „sovietizáciu“ Európy, 3. nechať obrovský potenciál Červenej armády nevyužitý a premrhať ľudské a ekonomické zdroje vložené do jej vyzbrojenia. Každému je jasné, že 3. alternatíva je úplne nezmyselná a preto ju môžeme vyradiť z našich úvah. Pozrime sa teda na zvyšné dve alternatívy.

Prvá alternatíva - použitie obrovského potenciálu Červenej armády na obranu Sovietskeho zväzu. O tejto alternatíve by sa dal napísať celý článok, ale ja sa sústredím na základné fakty. V júni 1941 nebola Červená armáda pripravená na obranu, nemecký útok ju prekvapil, nedokázala ho odraziť a v lete a na jeseň 1941 utrpela katastrofálne porážky. Toto sú historické fakty, na ktorých sa zhodujú všetci historici bez ohľadu na svoju názorovú orientáciu. (Títo historici sa už líšia svojou interpretáciou týchto udalostí a vysvetlením ich príčin). Avšak pre nás sú dôležité fakty, ktoré ešte raz zopakujem - Červená armáda nebola pripravená na obranu, nemecký útok ju prekvapil, nedokázala ho odraziť a utrpela katastrofálne porážky. Ako sa to mohlo stať, že najvyzbrojenejšia armáda na svete, ktorá skryte mobilizovala a sústreďovala sa na svojich hraniciach, takto dopadla? Sovietska oficiálna historiografia to vysvetlila jednoducho – hlúpy Stalin neveril varovaniam svojich múdrych generálov, špiónov a ďalších verných členov komunistickej strany a keďže sa bál Hitlera, tak ho nechcel vyprovokovať uskutočňovaním obranných opatrení. Naozaj „geniálne vysvetlenie“! 

Avšak pre tých, ktorých toto vysvetlenie neuspokojilo ponúkajú súčasní ruskí kritickí historici omnoho pravdepodobnejšie a racionálnejšie vysvetlenie. Prečo Červená armáda skryte mobilizovala a napriek tomu nebola pripravená na obranu? Prečo sa sústreďovala na hraniciach a napriek tomu bola prekvapená nemeckým útokom? Preto, lebo sa sama pripravovala na ofenzívu na západ a Stalin spolu so sovietskym politickým a vojenským vedením neverili, že slabšie sily Wehrmachtu sústredené do júna 1941 na hraniciach sa odvážia na útok proti Sovietskemu zväzu.

Niekto môže namietať, že táto interpretácia je uznávaná len menšou časťou súčasných historikov a väčšina historikov sa pridŕža tradičnej verzie príčin sovietsko-nemeckej vojny. Avšak je potrebné si uvedomiť, že tradičná verzia vychádza z údajov oficiálnej sovietskej historiografie, ktorá v skutočnosti predstavovala propagandistický nástroj ideologického boja. Historici, ktorí túto tradičnú verziu obhajujú, nie sú schopní po 20, 30 či 40 rokoch svojej práce pripustiť, že boli oklamaní sovietskou propagandou a svoju profesionálnu kariéru venovali výskumu sfalšovaných údajov, zmanipulovaných faktov, vyfabrikovaných memoárov a účelovo zverejnených dokumentov... 

Napríklad existenciu tajného dodatkového protokolu o rozdelení stredo-východnej Európy medzi Nemecko a Sovietsky zväz (ktorý bol súčasťou paktu Molotov-Ribbentrop) popierali nielen sovietski historici, ale aj množstvo zahraničných. Bol to až Michail Gorbačov, ktorý v roku 1989 verejne priznal, že tento dodatok existoval. Taktiež masové popravy zajatých poľských dôstojníkov, ktoré vykonala NKVD v roku 1940 boli popierané nielen sovietskymi historikmi, ale aj niektorými zahraničnými, ktorí tvrdili že išlo o nacistický zločin. Bol to až Boris Jeľcin, ktorý v roku 1991 verejne priznal, že za tieto popravy nesie zodpovednosť Sovietsky zväz a Poľsku odovzdal dovtedy utajované dokumenty. Prečo potom súčasní ruskí politici nepodporujú objektívny historický výskum o vojnových prípravách Červenej armády v roku 1941? Vysvetlenie je jednoduché – nemajú záujem ospravedlňovať sa za zločin, ktorý sa neuskutočnil. Stalin predsa len nestihol zaútočiť, pretože Hitler ho predbehol, takže sovietska príprava na agresiu „nenaplnila skutkovú podstatu trestného činu“... 

Tento ruský postoj je z politického hľadiska pochopiteľný. Stále totiž platí fráza, že „po uzatvorení mieru pokračujú vo vojne historici, ale už inými prostriedkami“ Moderná história vplýva na politiku a naopak, takže udalosti spred 65 rokov sú ešte stále citlivé a na ich objektívne preskúmanie ešte len teraz dozrieva vhodný čas. Ruskí aj zahraniční historici, ktorí sa angažujú vo vylepšovaní imidžu svojich materských krajín a v retušovaní ich chýb a omylov, zásadne odmietajú takúto interpretáciu politického pozadia sovietsko-nemeckej vojny. Keď im dochádzajú argumenty v polemikách s tými ruskými a zahraničnými historikmi, ktorí príčiny tejto vojny skúmajú kriticky, tak ich obviňujú z relativizovania nacistických zločinov. V tejto súvislosti by som na záver rád zdôraznil, že nevidím žiaden podstatný rozdiel medzi nacistickou a komunistickou totalitou. Nevidím žiaden podstatný rozdiel medzi Hitlerovou a Stalinovou diktatúrou. Preto sa snažím doložiť, že nielen Hitler, ale aj Stalin mal plán mocenskej expanzie a agresívnej vojny a obaja tieto plány dôsledne realizovali (len Hitler vďaka okolnostiam uskutočnil svoj plán rýchlejšie ako Stalin). To však neznamená, že Stalin predstavoval menšiu hrozbu pre Európu ako Hitler. 

Moje odkrývanie Stalinových zámerov a plánov nemá za cieľ relativizovať Hitlerove zločiny, ale naopak chce poukázať na zločinnosť komunistického systému. Šesťdesiat rokov po skončení Druhej svetovej vojny je už najvyšší čas začať sa dívať na tieto udalosti objektívne a nie deformovanou optikou jedného z víťazov. Sovietsky zväz písal falošnú históriu tejto vojny po celú dobu svojej existencie a jeho verzia udalostí doposiaľ ovplyvňuje naše myslenie. V dôsledku toho sa podceňuje vtedajšia miera komunistickej hrozby a sovietske zločiny ostávajú naďalej skryté pod vrstvami mýtov a legiend. 

Zdroje
1) D.Chmeľnickyj (editor): „Pravda Viktora Suvorova“ (Pravda Viktora Suvorova), vyd. Jauza-Eksmo, Moskva 2006
2) W.Maser: „Porušení slova – Hitler, Stalin a druhá světová válka“, vyd. Oldag, Praha 1996
3) B.Muller-Hillebrand: „Suchoputnaja armija Germaniji 1933-1945“ (Nemecké pozemné vojsko 1933-1945), vyd. Eksmo, Moskva 2003
4) M.Kolomijec – M.Makarov: „Preljudija k Barbarosse“ (Predohra k Barbarosse), Frontovaja Ilustracija 4/2001, vyd. Strategija KM, Moskva 2001
4) F.G.Krivošejev (editor): „Rossija i SSSR v vojnach 20.veka“ (Rusko a Sovietsky zväz vo vojnách 20.storočia), vyd. Olma-press, Moskva 2001
5) A.Price: Luftwaffe Databook, vyd. Greenhill Books, London 1997
6) M.Solonin: „Na mirno spjaščich aerodromach – 22.6.1941“ (Na spokojne spiacich letiskách – 22.6.1941), vyd.Jauza-Eksmo, Moskva 2006
7) M.V.Zacharov: „Generaľnyj štab v predvojennyje gody“ (Generálny štáb v predvojnových rokoch), vyd. AST, Moskva 2005

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více