PREHĽADOVÉ RÁDIOLOKÁTORY 5N64 a 64N6
História:
Úsilím niekoľkých generácií špecialistov mnohých vedecko-výskumných inštitútov a konštrukčných kancelárií vzniklo v bývalom Sovietskom zväze mnoho protilietadlových raketových systémov a komplexov zabezpečujúcich vzdušné hranice súčasného Ruska. Jedným z najznámejších systémov súčasnosti sú protilietadlový raketový systém S-300PMU-1 (С-300ПМУ1) s automatizovaným systémom velenia 83M6, protilietadlový raketový systém S-300V (С-300В) a protilietadlový raketový komplex "Buk-M1" ("Бук-М1"), ktoré v mnohých parametroch predstavujú súčasnú svetovú špičku vo svojej kategórii. Toto je dosiahnuté okrem iného aj vďaka kvalitám, ktoré dosahujú prehľadové rádiolokátory používané v zostavách systémov (tiež nazývané aj rádiolokátory kruhového obzoru RKO)
Tieto rádiolokátory sú vyvinuté v FGUP „NIIIP“ Novosibirsk (Федеральное государственное унитарное предприятие "Научно-исследовательский институт измерительных приборов") (Federálny štátny zjednotený podnik „Vedeckovýskumný inštitút meracích zariadení“).
Vývoj rádiolokačných zariadení v tomto inštitúte sa začal v polovici 20. storočia, po ukončení Druhej svetovej vojny. Z dôvodu veľkého významu radiolokačnej techniky pre obranu ZSSR a zabezpečenia jednotnej základne pre výskum a vývoj bolo 15. augusta 1949 rozhodnuté vedením Komunistickej strany a Sovieta ministrov ZSSR pod č. 3516-1465 o vytvorení Vedecko-výskumného inštitútu 208 (НИИ-208), ktorý bol na základe rozhodnutia ministra pre rádiolokačný priemysel ZSSR (Министра радиопромышленности СССР) zo dňa 24. 3. 1966 č. 160 premenovaný na „Vedecko-výskumný inštitút meracích prístrojov“ ("Научно-исследовательский институт измерительных приборов") a v roku 1999 dostal štatút Federálny štátny zjednotený podnik „Vedeckovýskumný inštitút meracích zariadení“ (ФГУП "НИИИП").
V počiatkoch svojej činnosti zabezpečoval inštitút výrobu meracích prístrojov a spojovacích prostriedkov pre rádiolokačné prostriedky vyrábané „заводом имени Коминтерна“. Neskôr, po stabilizovaní kolektívu vývojárov a zvládnutí potrebných technológií sa začali v inštitúte vyvíjať a vyrábať samostatné typy rádiolokačnej techniky s dvojakým určením:
- systémy rozpoznania príslušnosti cieľa „VLASTNÝ – CUDZÍ“
- prehľadové rádiolokátory (RKO – rádiolokátory kruhového obzoru)
V priebehu mnohých rokov sa NIIIP stal hlavným miestom vývoja a výroby pozemných prístrojov pre systémy rozpoznávania cieľa. Do roku 1982 (keď bola výroba prístrojov NRZ centralizovaná u iného výrobcu) inštitút zabezpečoval veľký objem výroby pozemných rozpoznávacích prístrojov (NRZ - наземных радиозапросчиков (НРЗ)),
1950 – ukončený vývoj systému „Krapiva“ („Крапива") pre autonómny NRZ Kremnyj-1 ("Кремний-1" )
1955 – ukončený vývoj systému Tantal-3 pre NRZ Kremnyj-2 určený pre zabudovanie do iných rádiolokátorov.
1955 – ukončený vývoj systému „Malachit“ („Малахит") pre rádioteodolit komplexného sledovania atmosféry. Toto zariadenie získalo veľké rozšírenie nielen v ZSSR ale aj v zahraničí (bolo úspešne použité napríklad prvou sovietskou antarktickou expedíciou v Medzinárodnom roku sledovania slnečnej aktivity).
1957 – ukončený vývoj rádiolokačného systému „Kopija“ („Копье") (hlavný konštruktér A.I. Rasskazov ( А.И. Рассказов)) pre riadenie osvetľovacích reflektorov protilietadlového delostrelectva. Použitím rádiolokačného systému sledovania cieľov bolo možné efektívne osvetľovať ciele na malých, stredných a veľkých výškach a dokonca i v stratosfére. Osvetľovací systém riadený rádiolokátorom umožňoval i navádzanie vlastných stíhacích lietadiel.
1960 – ukončený vývoj systémov „Céder“ a „Kvant“ ("Кедр" a "Квант") (hlavný konštruktér A.A. Jurov (А.А. Юров)) pre potrebu NRZ Kremnyj-2M ("Кремний-2М").
1960 - ukončené práce na systéme „Šar“ ("Шар") – použitý na overenie a výskum možností antén s elektronickým vychyľovaním lúča (antény FAR).
1962 – ukončené práce na systéme „Maketa“ ("Макет") – pre potreby výskumu optimálneho spracovania zložených signálov
1965 – ukončené práce na unifikovanom rádiolokátore kruhového obzoru 1S12 (1RL111D) (1С12 (1РЛ111Д)) – mobilný rádiolokátor na jednom pásovom podvozku, s časom prípravy k bojovému použitiu cca 5 min. Rádiolokátor 1S12 sa používal v PLRK 2K11 "Krug"., 1RL111D v spolupráci s výškomerom na staniciach rádiolokačného prieskumu. Za tento rádiolokátor sa hlavný konštruktér V.V Rajzberg (В.В. Райзберг) v roku 1967 stal laureátom Leninovho radu (Лауреата Ленинской премии)
1965 – ukončené práce na systéme „Lúč“ ("Луч") – systém sledovania výchylky lúča antén s elektronicky vychyľovaným lúčom v perspektívnych rádiolokátoroch kruhového obzoru.
1967 – ukončené práce na systéme „Prizma“ ("Призма") – výskum vytvorenia viacfunkčných (multifunkčných) rádiolokátorov s anténami tvorenými fázovým anténnym radom. (фазированной антенной решеткой (ФАР)
1968 – ukončená modernizácia unifikovaného rádiolokátora kruhového obzoru 1S12A (1RL128D) (1С12А (1РЛ128Д)), zahrňujúca zväčšenie diaľky zistenia cieľa letiaceho v malých výškach ako u 1S12 (1RL111D) (1С12 (1РЛ111Д)) a tiež doplnená možnosť čiastočne zmerať tretiu súradnicu cieľa (polohový uhol).
1971 – ukončený vývoj systému „Konus“ ("Конус"), ktorým sa skúšali možnosti rôznych variánt antén s elektronickým vychyľovaním lúča.
1975 – ukončený vývoj systémov „Parol-4“ ("Пароль-4") a „Parol-5“ ("Пароль-5") určené pre autonómne rádiolokačné dotazovače (NRZ, IFF) 71E6 (71Е6), 73E6 (73Е6), 75E6 (75Е6), 1L22 (1Л22) , a vstavané rádiolokačné dotazovače 1L23-6 (1Л23-6), 76E6 (76Е6), 1L24 (1Л24) a pozemného odpovedača systému „Parol“ 1L26 (1Л26). Týmito systémami sa NRZ systému „Parol“ stal vysokoodolným voči spracovaniu falošného odpovedacieho signálu a získal vysokú odolnosť voči rádioelektronickému rušeniu. Zároveň bol vytvorený prietor pre možné ďalšie skvalitňovanie tohto systému.
1977 – ukončený vývoj systému „Lúč-1“ ("Луч-1") pre pozemný rádiolokačný dotazovač 1RL246 (1РЛ246) (pre protilietadlové raketové komplety 9K31 Strela-1 (9K31 "Стрела-1") a 9K35 Strela-10 (9K35 "Стрела-10")) a 1RL 247 (1РЛ247) (pre PPLRK 9K32 Strela-2 (9K32 "Стрела-2") a 9K34 Strela-3 (9K34 "Стрела-3"))
1977 – ukončený vývoj systému Igla-1 ("Игла-1") pre NRZ 1L14 (1Л14) PPLRK 9K310 Igla-1 ("Игла-1"). NRZ týchto PPLRK dosahovali lepšie charakteristiky, ako ich analogické americké proťajšky používané u PPLRK FIM-92 Stinger.
1977 – ukončený vývoj systému „Kupola“ ("Купол") pre mobilný unifikovaný rádiolokátor kruhového obzoru 9S18 (9С18) (1RL135 (1РЛ135)) na jednom transportnom vozidle, zahrňujúcom zrkadlo antény využívajúcej elektronické vychyľovanie lúča v polohovom uhle s mechanickým ovládaním vyžarovania v azimute. Použitý systém mal dobu rozvinutia do 5 minút. Rádiolokátor 9S18 (9С18) je použitý v PLRK 9K37 „Buk“ ("Бук") a rádiolokátor kruhového obzoru 1RL135 (1РЛ135) sa používa v staniciach rádiolokačného prieskumu.
1980 – ukončený vývoj rádiolokátora kruhového obzoru 5N64 (hlavný konštruktér V.V. Rajzberg (В.В. Райзберг), J. A. Kuznecov (Ю.А. Кузнецов) systému S-300P (С-300П). V tomto rádiolokátore bola po prvýkrát použitá anténa s dvojstranným fázový anténnym radom s elektronicky riadenou výchylkou polohového uhla a mechanicky ovládanou azimutálnou výchylkou. Tento rádiolokátor bol vyrábaný v dvoch modifikáciách - 5N64K (5Н64К) – kontajnerový variant a 5N64S (5Н64С) (5N64A (5Н64А)) – samohybný (automobilový) variant, na podvozku a prívese ťažkého nákladného automobilu MAZ-74106-9988 (МАЗ-74106-9988) v troch kontajneroch. Doba rozvinutia a prípravy k činnosti je u tohto rádiolokátoru menšia ako 5 minút. Rádiolokátor 5N64 (5Н64)zabezpečoval sledovanie cieľov v rozsahu potrieb veliteľského stanovišťa PLRK S-300P (С-300П).
1983 – ukončený vývoj systému „Obzor-3“ ("Обзор-3") pre mobilný unifikovaný rádiolokátor kruhového obzora 9S15M (9С15М) (1RL140 (1РЛ140)). RL 9S15M (9С15М) je použitý v PLRK S-300V (С-300В) a RL 1RL140 (1РЛ140) pre prácu v staniciach rádiolokačného prieskumu. V RL 9S15M (9С15М (1RL140(1РЛ140)) je použitý jednostranný plochý vlnovodný anténny fázovaný rad ( z vlnovodov typu Š (Ш-волноводов)) s elektronicky ovládaným lúčom v polohovom uhle a mechanickým ovládaním lúča v azimute s premennou rýchlosťou.
1983 – ukončený vývoj stanice sledovania cieľov (станции обнаружения целей (СОЦ)) 9S18M1 (9С18М1) patriacu do PLRK „Buk-M1“. V tomto rádiolokátore je použitá jednostranná plochá vlnovodná fazová anténna sústava a elektronickým vychyľovaním lúča v polohovom uhle a mechanické ovládanie v azimute s premennou rýchlosťou. Modifikácia rádiolokátoru 9S18M1E (9С18М1Э) sa vyrába na export.
1988 – ukončený vývoj rádiolokátora 64N6 (64Н6) automatizovaného systému velenia 83M6 (83М6) PLRK S-300PMU-1 (С-300ПМУ1). Rádiolokátor 64N6 je na rozdiel od svojho predchodcu 5N64 je umiestnený v dvoch kontajneroch na rovnakom podvozku MAZ-74106-9988 (МАЗ-7410-9988), má zväčšenú diaľku zistenia cieľa, zlepšenú odolnosť voči rádioelektronickému rušeniu a zmenšené nároky na výrobu. Doba rozvinutia zostala menšia ako 5 minút. Modifikácia 64N6E (64Н6Е) je určená na vývoz.
1990 – ukončený vývoj mobilného rádiolokátora kruhového obzoru 9S15M2 (9С15М2) umiestneného na jednom transportnom vozidle pre PLRK S-300VM (С-300ВМ). Okrem zistenia cieľa je rádiolokátor schopný aj spracovať informácie o cieli a uvedenú informáciu je schopný predať na veliteľské stanovište systému S-300VM (С-300ВМ). V rádiolokátore je časť analógových systémov spracovania rádiolokačnej informácia nahradený digitálnymi systémami. Použitý systém zlepšil spracovanie signálov prijatých pri rádioelektronickom rušení a zároveň je jednoduchší na výrobu a údržbu.
V rokoch 1990 -1999 sa inštitút, ako mnoho iných podobných inštitúcií vojensko-priemyselného komplexu ZSSR dostal do existenčných problémov, no napriek tomu si uchoval schopnosť výskumu, vývoja a prípravy budúcich odborníkov v oblasti rádioelektronických výskumov a vývoja.
V súčasnej dobe inštitút pracuje na modernizácii súčasnej rádiolokačnej techniky a na vývoji ďalších generácií rádiolokátorov.
História:
Úsilím niekoľkých generácií špecialistov mnohých vedecko-výskumných inštitútov a konštrukčných kancelárií vzniklo v bývalom Sovietskom zväze mnoho protilietadlových raketových systémov a komplexov zabezpečujúcich vzdušné hranice súčasného Ruska. Jedným z najznámejších systémov súčasnosti sú protilietadlový raketový systém S-300PMU-1 (С-300ПМУ1) s automatizovaným systémom velenia 83M6, protilietadlový raketový systém S-300V (С-300В) a protilietadlový raketový komplex "Buk-M1" ("Бук-М1"), ktoré v mnohých parametroch predstavujú súčasnú svetovú špičku vo svojej kategórii. Toto je dosiahnuté okrem iného aj vďaka kvalitám, ktoré dosahujú prehľadové rádiolokátory používané v zostavách systémov (tiež nazývané aj rádiolokátory kruhového obzoru RKO)
Tieto rádiolokátory sú vyvinuté v FGUP „NIIIP“ Novosibirsk (Федеральное государственное унитарное предприятие "Научно-исследовательский институт измерительных приборов") (Federálny štátny zjednotený podnik „Vedeckovýskumný inštitút meracích zariadení“).
Vývoj rádiolokačných zariadení v tomto inštitúte sa začal v polovici 20. storočia, po ukončení Druhej svetovej vojny. Z dôvodu veľkého významu radiolokačnej techniky pre obranu ZSSR a zabezpečenia jednotnej základne pre výskum a vývoj bolo 15. augusta 1949 rozhodnuté vedením Komunistickej strany a Sovieta ministrov ZSSR pod č. 3516-1465 o vytvorení Vedecko-výskumného inštitútu 208 (НИИ-208), ktorý bol na základe rozhodnutia ministra pre rádiolokačný priemysel ZSSR (Министра радиопромышленности СССР) zo dňa 24. 3. 1966 č. 160 premenovaný na „Vedecko-výskumný inštitút meracích prístrojov“ ("Научно-исследовательский институт измерительных приборов") a v roku 1999 dostal štatút Federálny štátny zjednotený podnik „Vedeckovýskumný inštitút meracích zariadení“ (ФГУП "НИИИП").
V počiatkoch svojej činnosti zabezpečoval inštitút výrobu meracích prístrojov a spojovacích prostriedkov pre rádiolokačné prostriedky vyrábané „заводом имени Коминтерна“. Neskôr, po stabilizovaní kolektívu vývojárov a zvládnutí potrebných technológií sa začali v inštitúte vyvíjať a vyrábať samostatné typy rádiolokačnej techniky s dvojakým určením:
- systémy rozpoznania príslušnosti cieľa „VLASTNÝ – CUDZÍ“
- prehľadové rádiolokátory (RKO – rádiolokátory kruhového obzoru)
V priebehu mnohých rokov sa NIIIP stal hlavným miestom vývoja a výroby pozemných prístrojov pre systémy rozpoznávania cieľa. Do roku 1982 (keď bola výroba prístrojov NRZ centralizovaná u iného výrobcu) inštitút zabezpečoval veľký objem výroby pozemných rozpoznávacích prístrojov (NRZ - наземных радиозапросчиков (НРЗ)),
1950 – ukončený vývoj systému „Krapiva“ („Крапива") pre autonómny NRZ Kremnyj-1 ("Кремний-1" )
1955 – ukončený vývoj systému Tantal-3 pre NRZ Kremnyj-2 určený pre zabudovanie do iných rádiolokátorov.
1955 – ukončený vývoj systému „Malachit“ („Малахит") pre rádioteodolit komplexného sledovania atmosféry. Toto zariadenie získalo veľké rozšírenie nielen v ZSSR ale aj v zahraničí (bolo úspešne použité napríklad prvou sovietskou antarktickou expedíciou v Medzinárodnom roku sledovania slnečnej aktivity).
1957 – ukončený vývoj rádiolokačného systému „Kopija“ („Копье") (hlavný konštruktér A.I. Rasskazov ( А.И. Рассказов)) pre riadenie osvetľovacích reflektorov protilietadlového delostrelectva. Použitím rádiolokačného systému sledovania cieľov bolo možné efektívne osvetľovať ciele na malých, stredných a veľkých výškach a dokonca i v stratosfére. Osvetľovací systém riadený rádiolokátorom umožňoval i navádzanie vlastných stíhacích lietadiel.
1960 – ukončený vývoj systémov „Céder“ a „Kvant“ ("Кедр" a "Квант") (hlavný konštruktér A.A. Jurov (А.А. Юров)) pre potrebu NRZ Kremnyj-2M ("Кремний-2М").
1960 - ukončené práce na systéme „Šar“ ("Шар") – použitý na overenie a výskum možností antén s elektronickým vychyľovaním lúča (antény FAR).
1962 – ukončené práce na systéme „Maketa“ ("Макет") – pre potreby výskumu optimálneho spracovania zložených signálov
1965 – ukončené práce na unifikovanom rádiolokátore kruhového obzoru 1S12 (1RL111D) (1С12 (1РЛ111Д)) – mobilný rádiolokátor na jednom pásovom podvozku, s časom prípravy k bojovému použitiu cca 5 min. Rádiolokátor 1S12 sa používal v PLRK 2K11 "Krug"., 1RL111D v spolupráci s výškomerom na staniciach rádiolokačného prieskumu. Za tento rádiolokátor sa hlavný konštruktér V.V Rajzberg (В.В. Райзберг) v roku 1967 stal laureátom Leninovho radu (Лауреата Ленинской премии)
1965 – ukončené práce na systéme „Lúč“ ("Луч") – systém sledovania výchylky lúča antén s elektronicky vychyľovaným lúčom v perspektívnych rádiolokátoroch kruhového obzoru.
1967 – ukončené práce na systéme „Prizma“ ("Призма") – výskum vytvorenia viacfunkčných (multifunkčných) rádiolokátorov s anténami tvorenými fázovým anténnym radom. (фазированной антенной решеткой (ФАР)
1968 – ukončená modernizácia unifikovaného rádiolokátora kruhového obzoru 1S12A (1RL128D) (1С12А (1РЛ128Д)), zahrňujúca zväčšenie diaľky zistenia cieľa letiaceho v malých výškach ako u 1S12 (1RL111D) (1С12 (1РЛ111Д)) a tiež doplnená možnosť čiastočne zmerať tretiu súradnicu cieľa (polohový uhol).
1971 – ukončený vývoj systému „Konus“ ("Конус"), ktorým sa skúšali možnosti rôznych variánt antén s elektronickým vychyľovaním lúča.
1975 – ukončený vývoj systémov „Parol-4“ ("Пароль-4") a „Parol-5“ ("Пароль-5") určené pre autonómne rádiolokačné dotazovače (NRZ, IFF) 71E6 (71Е6), 73E6 (73Е6), 75E6 (75Е6), 1L22 (1Л22) , a vstavané rádiolokačné dotazovače 1L23-6 (1Л23-6), 76E6 (76Е6), 1L24 (1Л24) a pozemného odpovedača systému „Parol“ 1L26 (1Л26). Týmito systémami sa NRZ systému „Parol“ stal vysokoodolným voči spracovaniu falošného odpovedacieho signálu a získal vysokú odolnosť voči rádioelektronickému rušeniu. Zároveň bol vytvorený prietor pre možné ďalšie skvalitňovanie tohto systému.
1977 – ukončený vývoj systému „Lúč-1“ ("Луч-1") pre pozemný rádiolokačný dotazovač 1RL246 (1РЛ246) (pre protilietadlové raketové komplety 9K31 Strela-1 (9K31 "Стрела-1") a 9K35 Strela-10 (9K35 "Стрела-10")) a 1RL 247 (1РЛ247) (pre PPLRK 9K32 Strela-2 (9K32 "Стрела-2") a 9K34 Strela-3 (9K34 "Стрела-3"))
1977 – ukončený vývoj systému Igla-1 ("Игла-1") pre NRZ 1L14 (1Л14) PPLRK 9K310 Igla-1 ("Игла-1"). NRZ týchto PPLRK dosahovali lepšie charakteristiky, ako ich analogické americké proťajšky používané u PPLRK FIM-92 Stinger.
1977 – ukončený vývoj systému „Kupola“ ("Купол") pre mobilný unifikovaný rádiolokátor kruhového obzoru 9S18 (9С18) (1RL135 (1РЛ135)) na jednom transportnom vozidle, zahrňujúcom zrkadlo antény využívajúcej elektronické vychyľovanie lúča v polohovom uhle s mechanickým ovládaním vyžarovania v azimute. Použitý systém mal dobu rozvinutia do 5 minút. Rádiolokátor 9S18 (9С18) je použitý v PLRK 9K37 „Buk“ ("Бук") a rádiolokátor kruhového obzoru 1RL135 (1РЛ135) sa používa v staniciach rádiolokačného prieskumu.
1980 – ukončený vývoj rádiolokátora kruhového obzoru 5N64 (hlavný konštruktér V.V. Rajzberg (В.В. Райзберг), J. A. Kuznecov (Ю.А. Кузнецов) systému S-300P (С-300П). V tomto rádiolokátore bola po prvýkrát použitá anténa s dvojstranným fázový anténnym radom s elektronicky riadenou výchylkou polohového uhla a mechanicky ovládanou azimutálnou výchylkou. Tento rádiolokátor bol vyrábaný v dvoch modifikáciách - 5N64K (5Н64К) – kontajnerový variant a 5N64S (5Н64С) (5N64A (5Н64А)) – samohybný (automobilový) variant, na podvozku a prívese ťažkého nákladného automobilu MAZ-74106-9988 (МАЗ-74106-9988) v troch kontajneroch. Doba rozvinutia a prípravy k činnosti je u tohto rádiolokátoru menšia ako 5 minút. Rádiolokátor 5N64 (5Н64)zabezpečoval sledovanie cieľov v rozsahu potrieb veliteľského stanovišťa PLRK S-300P (С-300П).
1983 – ukončený vývoj systému „Obzor-3“ ("Обзор-3") pre mobilný unifikovaný rádiolokátor kruhového obzora 9S15M (9С15М) (1RL140 (1РЛ140)). RL 9S15M (9С15М) je použitý v PLRK S-300V (С-300В) a RL 1RL140 (1РЛ140) pre prácu v staniciach rádiolokačného prieskumu. V RL 9S15M (9С15М (1RL140(1РЛ140)) je použitý jednostranný plochý vlnovodný anténny fázovaný rad ( z vlnovodov typu Š (Ш-волноводов)) s elektronicky ovládaným lúčom v polohovom uhle a mechanickým ovládaním lúča v azimute s premennou rýchlosťou.
1983 – ukončený vývoj stanice sledovania cieľov (станции обнаружения целей (СОЦ)) 9S18M1 (9С18М1) patriacu do PLRK „Buk-M1“. V tomto rádiolokátore je použitá jednostranná plochá vlnovodná fazová anténna sústava a elektronickým vychyľovaním lúča v polohovom uhle a mechanické ovládanie v azimute s premennou rýchlosťou. Modifikácia rádiolokátoru 9S18M1E (9С18М1Э) sa vyrába na export.
1988 – ukončený vývoj rádiolokátora 64N6 (64Н6) automatizovaného systému velenia 83M6 (83М6) PLRK S-300PMU-1 (С-300ПМУ1). Rádiolokátor 64N6 je na rozdiel od svojho predchodcu 5N64 je umiestnený v dvoch kontajneroch na rovnakom podvozku MAZ-74106-9988 (МАЗ-7410-9988), má zväčšenú diaľku zistenia cieľa, zlepšenú odolnosť voči rádioelektronickému rušeniu a zmenšené nároky na výrobu. Doba rozvinutia zostala menšia ako 5 minút. Modifikácia 64N6E (64Н6Е) je určená na vývoz.
1990 – ukončený vývoj mobilného rádiolokátora kruhového obzoru 9S15M2 (9С15М2) umiestneného na jednom transportnom vozidle pre PLRK S-300VM (С-300ВМ). Okrem zistenia cieľa je rádiolokátor schopný aj spracovať informácie o cieli a uvedenú informáciu je schopný predať na veliteľské stanovište systému S-300VM (С-300ВМ). V rádiolokátore je časť analógových systémov spracovania rádiolokačnej informácia nahradený digitálnymi systémami. Použitý systém zlepšil spracovanie signálov prijatých pri rádioelektronickom rušení a zároveň je jednoduchší na výrobu a údržbu.
V rokoch 1990 -1999 sa inštitút, ako mnoho iných podobných inštitúcií vojensko-priemyselného komplexu ZSSR dostal do existenčných problémov, no napriek tomu si uchoval schopnosť výskumu, vývoja a prípravy budúcich odborníkov v oblasti rádioelektronických výskumov a vývoja.
V súčasnej dobe inštitút pracuje na modernizácii súčasnej rádiolokačnej techniky a na vývoji ďalších generácií rádiolokátorov.