28. september sviatok sv. Václava

Autor: Peter Frišo / akvinsky 🕔︎︎ 👁︎ 32.515

...beati Wenceslai, ...beate memorie Liudmila, qui velut nova sidera lumine virtutum suarum patriam suam Bohemiam...“ 1

... sv. Václava, ...Ľudmily blahoslavenej pamäti, ktorí ako nové hviezdy ožarujú svetlom svojich cností vlasť svoju Čechy...“  2

(Kristiánova legenda)

Reklama

Zrodenie svätca

Takto krásne hovorí v úvode svojej legendy o sv. Václavovi mních Kristián. Katolícka cirkev si tohto panovníka, české knieža z rodu Přemyslovcov, syna zlej Drahomíry a vnuka svätej „báby“ Ľudmily 3 pripomína vždy 28. septembra. Prečo je tomu tak? Odpoveď, obohatenú aj o poznatok vzniku legiend podáva jeden z najlepších českých historikov: „Legendy sú životopisy svätých, avšak životopisy veľmi zvláštne. Ich hrdina sa totiž rodí až v okamžiku svojej smrti, kedy položí ako mučeník život  za vieru, alebo aspoň smrťou naplní život, ktorým vydal svedectvo svätosti. Preto sa výročie smrti svätca slávi v cirkvi ako výročie jeho narodenia. Legenda odvíja život svätca v prirodzenom poriadku, od narodenia, myšlienkovo ale obrátene, od jeho smrti. Ukazuje ako sa naplnenie ideálu svätosti v tomto odovzdávaní duše Bohu pripravovalo už od narodenia.“ 4Zrodenie“ svätca jeho smrťou je samozrejme pochopiteľné. 

Sv. Václav zomiera rukou vlastného brata (ako sv. Ľudmila zomiera na rozkaz svojej snachy Drahomíry) a vtedy sa stáva svätým, lebo za svätý život odchádza k Bohu.

Kmeň Čechov

Vráťme sa však troška ďalej do minulosti. Celý príbeh Václava, celý príbeh Přemyslovcov je ako to historici zvyknú popisovať rodinným príbehom. Začína sa možno niekde tam, keď v 6. storočí príchodom Slovanov na české územie. 5 Rozhodujúca však bola zrejme „druhá vlna, na prelome 6. a 7. storočia ... príchod druhej vlny osadníkov do Čiech, následný vznik českého kmeňa a jeho začlenenie do zväzku so Sámom spolu súvisia.“ 6 Podľa výskumu Dušana Třeštíka je vznik českého gensu viazaný na udalosti na prelomoch týchto storočí, kedy bol tento gens utvorený zhora politickým procesom.

V 9. storočí nachádzame Čechy platiace tribút Karolovi Veľkému i spomínané v L`Ordinatio Imperii 7 z roku 817. K 13. januáru 845 sa zas viaže záznam Fuldských análov o pokrstení 14 českých kniežat. Bolo to vážne stretnutie s kresťanstvom, avšak učinené ako politický akt, ktorý mal chrániť Čechy pred ambíciami Východofranskej ríše. „Snem mužov českých rozhodol, že krst prijmú kniežatá, nič však nenasvedčuje tomu, že by krst prijal celý kmeň.“ 8 To, že išlo  o politický akt dosvedčuje aj to, že o niekoľko mesiacov, keď predsa prišlo k bojom, prišlo aj k odporu ku kresťanstvu.

Čechy si tak na kresťanstvo museli počkať, čo súviselo i s postupnou centralizáciou moci v českom kmeni. Mužom, ktorý prijal kresťanstvo (za seba i za Čechy) bol Bořivoj I.... donec ad extremum dominatus eiusdem regni pervenit ad unum ex eisdem principibus ortum, vocitatum Borivoi“ 9 („... až nakoniec vláda nad tou zemou pripadla jednému z rodu týchto kniežat, menom Bořivoj10), ako spravuje nás Kristián. „Pravda Čechov tým bola zabudnutá, ich mier vzali do svojich rúk Bořivojovi potomkovia...“. 11

Bořivoj, Spytihněv, Vratislav, Ľudmila a Drahomíra – utešená rodinka

Bořivojov krst má v konečnom dôsledku rovnako politický význam. „Rozhodol o ňom Svätopluk, ktorý krst použil ako politický nástroj.“ 12 Bol pokrstený sv. Metodom niekde medzi 882 (4?)13 – 6. apríl 885 14 Následne musel čeliť povstaniu akéhosi Strojmíra, ktorého však premohol. Po roku 885 stavia Bořivoj kostol panny Márie v Prahe, prichádza k zásadnému zlomu. „Znamenal radikálny rozchod kniežaťa s celým prastarým mravom, ktorým sa Česi riadili od pradávna. Zmocnil sa totiž toho, čo bolo symbolom zvrchovanej vôle ľudu voliaceho a dosadzujúceho svoje knieža... Vtedy, niekde medzi postavením kostola na snemovom poli pri kamennom stolci a obohnaním tohto posvätného miesta hradbou nového Spytihněvovho hradu vznikol prvý český štát, pretože sa tu knieža postavil proti svojmu ľudu a miesto aby spravoval jeho veci z poverenia, začal mu vládnuť zo svojej vlastnej moci...“. 15 Bol to významný krok, ktorý by sme mali oceniť, Český štát dostal v okamihu svojho vzniku do vienka správny politický poriadok posvätený transcendetne, škoda že si ho Čechy neudržali do dnešných dní. Keď Bořivoj 889 zomrel mal za sebou veľké štátnické dielo ale predovšetkým silné a nepopierateľné postavenie Přemyslovcov.

Reklama

Po smrti Svätopluka (894), prichádza k oslabeniu moci Veľkej Moravy a roku 895 uznáva Bořivojov a Ľudmilin syn Spytihněv hegemóniu Frankov a ich panovníka Arnulfa. Aj preto sa mu darilo dobudovať štát, pričom je však dobré pripomenúť, že Veľká Morava 16 sa stala vzorom pre štruktúry ako českého, tak uhorského a poľského štátu. Spytihněv i jeho brat Vratislav (vládol od 915) sa schovali pod krídla Bavorov, predovšetkým pred Sasmi. V ťažkom politickom chaose, ktorý nastal v regióne bola po ruke ako nástroj i sobášna politika a tá priviedla Vratislavovi manželku, kňažnú polabských Havolanov Drahomíru. Rodičia sv. Václava mali svadbu v roku 906.

Nová situácia vznikla predovšetkým roku 919 kedy si Frankovia a Sasi zvolili za kráľa Heinricha I., ktorý ako nemecký panovník získal v roku 921 nadvládu aj nad Arnulfovým Bavorskom. Vratislav sa však už „nového pána“ nedožil.

Ostali po ňom dvaja synovia: Václav a Boleslav. „Obaja ale ešte boli nedospelí a nemohli sa ujať vlády. Zišiel sa teda kniežací snem a uvažoval ako túto nebezpečnú situáciu riešiť. Nakoniec rozhodol, že Václav bude síce zvolený a dosadený na kniežací stole, vládnuť za neho však bude jeho matka Drahomíra.“ 17 Zaujímavé však bolo, že deti dostala do opatery Ľudmila, vtedy 61 ročná. Aj vďaka nej zrejme Václav nadobudol na Budči vzdelanie. Ľudmilinmu životu sa budem možno venovať inde 18, pre náš účel postačí vedieť, že ju Drahomíra nechala zavraždiť (okrem toho, že vyhnala bavorských kňazov na čele s kňazom Pavlom) a že Ľudmila skonala 15. septembra 921.19 Stalo sa tak na Tetíne a príkaz vykonali Tuna a Gomon.20 Kristiánovymi slovami: „Funesti ergo carnifices preces eius verbaque spernetes, fune gutturi eius inmisso suffocacione vitam illi abstulerunt presentem, victure in evum cum eo, quem semper dilexerat, Iesu Christo domino. Suscepit autem martyrium felix Deoque famula Liudmila septima sabati die et sexta decima kalenda octobris prima vigilia noctis.“ 21 ( „Neblahí kati nedbali jej prosebných slov a vhodiac povraz na hrdlo jej, zbavili ju zahrdúsením života pozemského, aby žila naveky s Pánom Ježišom Kristom, ktorého vždy milovala. Podstúpila mučeníctvo šťastná a Bohu oddaná služobnica Kristova Ľudmila v sobotu, 16.septembra o prvej vigílii nočnej.“ 22)

Sv. Václav – patrón zeme českej

Keď sa Václav konečne ujal vlády (924/5), potrestal svoju matku23 aj jej prisluhovačov a očistil od nich Čechy, zatiaľ čo sa vrátil kňaz Ján.

Legendy nám hovoria o jeho svätom živote: „Verum ut de multis pauca elocquar:a puericia sua minime discendes a disciplina Domini, verax fuit in sermone, iustus in iudicio, fidelis in commisio, modum humane excendes pietatis. Cum enim quilibet reorum in concilio iudicum presenciaque ipsius adventus, a iudicibus capitali addictus sentencia fuisset, occasione suscepta qualibet semet substrahens occultabat, qua valebat, minarum Christi memorans in ewangelio, quod minatur: Nolite iduicare, ne iudicemini, nec condempnare, ut non condempnemini (Lk 6, 37). Carces patibulaque antiquitus constructa, que ad hec tempora inerant, destruens, orphanorum viduarum, pauperum, gemencium sauciorumque indefesus existens consolator, esurientes sacians, sicientes refocillans, nudos tegens, infirmos visitant, mortuos sepeliens, hospites et peregrinos proximos ut proprios excipiens, presbiteros clericosve ac monachos ut Dominum honorans, errantibus viam veritatis aperiens humilitatem, pacienciam, mansuetudinem, caritatem, que supereminent cunctis, observans, per vim fraudemque nulli aliquid substrahens, exercitum suum non solum armis optimis, verum et indumento corpus adornabat.“ 24 („Ale aby som z mnohého aspoň málo povedal, neuchyľuje sa už od chlapčenského veku od poslušnosti Bohu, bol pravdovravný, spravodlivý na súde a hodný dôvery nad obvyklú mieru ľudskosti milosrdný. Lebo kedykoľvek bol niekto obžalovaný pred zborom sudcov za jeho prítomnosti odsudzovaní k trestu smrti, vzďaľoval sa pod nejakou zámienkou a skrýval sa ako mohol, pamätajúc na hrozbu Kristovu v evanjeliu: Nesúďte, aby ste neboli súdení a neodsudzujte, aby ste neboli odsúdení. Žaláre a šibenice za skorších časov postavené až do jeho doby stojace vyruboval, siroty, vdovy, chudobných, plačúcich a ranených neúnavne utešoval, hladných sýtil, smädných napájal, nahých odieval, nemocných navštevoval, mŕtvych pochovával, cudzincov a pocestných ako najbližších príbuzných prijímal, kňazov, klerikov a mníchov ako Pána ctil, blúdiacim cestu pravdy ukazoval, pokoru, trpezlivosť, miernosť a lásku, ktorá nadovšetko vyniká zachovával a násilím a ľsťou nikomu nič nevzal a svoju družinu nielen zbraňami, ale aj šatstvom opatroval.“ 25). Samozrejme musíme brať jazyk legendy hovoriaci o svätosti sv. Václava ako jazyk legendy a nie ako presný opis skutočnosti, navyše nepodliehajúci literárnemu topos. Keby sme ju totiž brali doslovne, dostali by sme preexponovaný obraz aký ponúkol na základe legiend Záviš Kalandra: „... naozaj miesto spania žal pšenicu, nosil vodu, mlel múku, piekol hostie, tlačil víno, kradol drevo a ktorí v chválitebnej tajnosti o ktorej hovoria legendy nepozorovane unikal v noci zo stráženého hradu, nepozorovaný hliadkami sa do neho späť vracal, nepozorovaný vyrábal čosi za dverami odľahlej komôrky...“.26 Václav bol isto svätý, no nebol bláznom.

Václav však bol predovšetkým panovníkom. V dobe kedy sa ujal vlády v Čechách boli rozhodne kardinálnou otázkou zahraničné vzťahy, vzťah so Saskom a obrana pred útočnými Maďarmi. 27 Sila Henricha I. rástla. Ten roku 925 získal po úpornej snahe Lotrínsko. 924 nielenže prestál útok Maďarov, ale podarilo sa mu roku 926 vyjednať mier na najbližších 9 rokov. Maďarská expanzívna sila sa začala pomaly vyčerpávať. Henrich si však hlavne uvoľnil ruky voči polabským Slovanom a Čechom. „Henrich predstieral, že útočí na Poľsko, náhle však odbočil z cesty a previedol svoje vojsko cez Krušné hory do Čiech.“ 28 Dôvodom bolo zrejme spojenectvo s Maďarmi. „Prekvapeným Čechom neostal čas na zorganizovanie obrany a mohlo tak dôjsť nanajvýš k chaotickým miestnym bojom.“ 29 Česi boli porazení, Václav bol zajatý a prinútený k „vernosti“, ktorej sa podľa kronikára Widukinda už do smrti nevzdal. Podmienkou takejto „vernosti“ bolo platenie tribútu Henrichovi, teda od roku 929 odvádzaný do Bavorska 30. Ten však možno predtým platil Arnulfovi. „Tribút sa týkal celých Čiech, „poddanie sa“ sa ale týkalo Václava osobne... Václav však bol v tomto vzťahu aktívnou stranou ako plnoprávny člen spoločenstva kresťanských vládcov na úrovni Henrichových vojvodov. Václav sa sám, ako sa zdá za súčasť tohto spoločenstva považoval.“ 31 Pokračoval aj v „náboženskej politike“, keď postavil Chrám sv. Víta. Spolu so získaním ruky sv. Víta od Henricha, tak bolo upevňované sacrum svätého panovníka.

Václavove správanie voči Henrichovi, môžeme vidieť ako veľmi rozvážne a prezieravé, akým sa nakoniec knieža prezentovalo po celú dobu svojej vlády. Nie každý však bol so spojenectvom v ktorom mali jasne navrch Sasi spokojný, predovšetkým Václavov brat Boleslav nechcel túto úlohu prijať. V takej dôležitej otázke sa rozpory v rodine kniežaťa museli nutne vyostrovať. Václav však nebol nutne porazencom, naopak je možné, že mal v úmysle pridať sa k Arnulfovým plánom, keď chcel tento získať Itáliu pre svojho syna. Napriek tomu Boleslav mal predstavy suverénnejšieho panovania ako bola v jeho očiach Václavova politika. A k tejto politike nebola nutná predovšetkým vojna so Sasmi, ale s českými kniežatami. 32

Rozpor medzi bratmi viedol až k vražde. 28. septembra 935 Boleslav brata napadol. Pred tým sa síce ubránil, utekajúc do kostola ho však zabili ľudia z Boleslavovej družiny Tira, Čsta a Hnevsa. To bol koniec svätého panovníka.


Václav se na zemi brání a utíká do kostela. Iluminace Gumpoldovy legendy.
commons.wikimedia.org

Literatura:
1)  LUDVÍKOVSKÝ, Jaroslav: Kristiánova legenda. Praha : Vyšehrad, 1978, s.9.
2)  tamtiež, s.10.
3)  Zaujímavé informácie o sv.Ľudmile i vymedzenie pramenného materiálu nájdeš In: HOMZA, Martin: Mulieres suadens – presviedčajúce ženy., Bratislava : LÚČ, 2002, 185s.
4)  TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.7.
5)  Ak sa dostanete k štúdiu tohto príchodu pochopíte krásu, ale zložitosť tejto nesmierne problematickej otázky. Pozri napr. TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s. 17-53. TŘEŠTÍK, Dušan: Vznik Velké Moravy ., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 2001, s.5-37.
6)  TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.50-51.
7)  Ide o známu listinu, ktorou sa Ľudovít Pobožný snažil zachovať ríšu, resp. ju podeli medzi svojich synov.
8)  TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.90. 
9)  LUDVÍKOVSKÝ, Jaroslav: Kristiánova legenda. Praha : Vyšehrad, 1978, s.18.
10)  Tamtiež, s.19.
11)  TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.95.
12)  TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.334.
13)  Dobytie Čiech Svätoplukom.
14)  Smrť Metodova.
15)  TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.346-347.
16)  Miznúca po bitke pri Bratislave v roku 907, avšak s odkazom, ktorý pretrval.
17)  TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.364.
18)  Ak sa rozhodnem dopísať štúdiu, ktorú som o nej dávnejšie rozpísal.
19)  K takémuto dátumu prišiel D.T. V martyrológiu patrí Ľudmile 14.september.
20)  Neskôr Drahomíra zlikvidovala aj ich.
21) LUDVÍKOVSKÝ, Jaroslav: Kristiánova legenda. Praha : Vyšehrad, 1978, s.36-38. 
22)  Tamtiež, s.37-39.
23)  Poslal ju do vyhnanstva, ale neskôr jej odpustil a vrátila sa späť.
24)  LUDVÍKOVSKÝ, Jaroslav: Kristiánova legenda. Praha : Vyšehrad, 1978, s.54-56.
25)  Tamtiež, s.55-57.
26)  Pozri. KALANDRA, Záviš: České pohanství I. –Nejstarší prameny, Praha : DAUPHIN, 2002, 384s. KALANDRA, Záviš: České pohanství II. – Osudy bohů., Praha : DAUPHIN, 2002, 576s. Ku Kalandrovým omylom pozri napr. TŘEŠTÍK, Dušan: Mýty kmene Čechů., Praha : Nakladatelství Lidové Noviny, 2003, 296s.
27)  Tú Česi zvykli riešiť skôr spojenectvom, keďže Arnulf na ktorého boli naviazaní bol po roku 910 spojencom Maďarov.
28)  TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.392.
29)  Tamtiež.
30)  Pozri. TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.404.
31)  TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.405.
32)  Dôvody, ktoré k tomu D. T. privádzajú pozri bližšie v TŘEŠTÍK, Dušan: Počátky Přemyslovců., Praha :  Nakladatelství Lidové Noviny, 1997, s.431.
 

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více