Winston Spencer Leonard Churchill – posledný tory

Autor: Peter Frišo / akvinsky 🕔︎︎ 👁︎ 15.362

Winston sa teda narodil do aristokratického prostredia a to určilo celý jeho život. Viktoriánska éra mu vždy bola bližšia ako 20. storočie, zároveň to bol posledný veľký politik imperializmu (toto slovo by sme nemali chápať len v jeho tradične negatívnom význame), monarchismu a konzervatívca.

V roku 1880 konzervatívci prehrali voľby a Churchillovci sa vracajú do Londýna. Vynútený exil Churchillovcov v Írsku mal aj svoje svetlé stránky, predovšetkým lord Randolph dozrel. Tiež sa zdá, že sa z neho stal mazaný a rafinovaný politik pragmatického razenia, akási nová krv toryov, zároveň však aj prospechár.

Reklama

V septembri 1877 vo Woodstocku sa ukázal ako vodca radikálnych toryov. Pustil sa do kritiky vedenia konzervatívnej strany a britských vlád. Zvlášť sa venoval írskemu problému, práve Írsko sa mu tak stalo bránou k vyšším politickým métam. Zvlášť útočil na Gladstonovu liberálnu vládu. (Tu je možno na mieste trošku pohovoriť o britskej politickej scéne. Určite mnohí poznajú systém dvoch strán, ktorý sa tu vytvoril po revolúcii - z liberálnych whigov a konzervatívnych toryov. Niekedy však medzi nimi neboli obrovské rozdiely, tak napríklad za vlády sira Roberta Peela to vyzeralo takmer na zjednotenie oboch prúdov, Gladstone bol pôvodne konzervatívec, no potom ako sa v strane presadil viac Disraeli ako on, prešiel k liberálom a nemilosrdne potieral konzervatívnych politikov.) Randolph sa dostal do čela tzv. "štvrtej strany", známej obštrukciami. (Tu je tiež na mieste spomenúť neoromantickú skupinku konzervatívcov, ku ktorej patril istý čas aj Disraeli, ktorá verila v návrat starých rytierskych časov.) Patrili sem tiež sir Henry Drummond Wolf, profesionálny diplomat a lev salónov, John Gorst, právnik, synovec lorda Salisburyho Arthour Balfour. Strana v podstate nemala sformulovaný program, okrem útoku na predných politikov konzervatívnej strany a snahy o vlastné zviditeľnenie. Randolph však bol verný konzervatívnej politike a Burkovmu odkazu, hájil tradičné inštitúcie a bojoval proti nivelizačným tendenciám liberálnej vlády. Zaujímavé je čítať nazeranie pána žurnalistu Pontinga na Randolphovu politiku, kde Randolpha haní za to, že zastával ortodoxné konzervatívne stanoviská, čo je bohužiaľ tendenčný pohľad žurnalistu a nie historika.

Randolph sa pomaly prepracoval medzi vedúcich predstaviteľov konzervatívnej strany, hoci pôvodne zastával postoje bližšie írskym nacionalistom, čoskoro začal podporovať unionistov z Ulsteru. Urobil závratnú kariéru, v roku 1886 už bol faktickým vodcom konzervatívcov v Dolnej Snemovni a po júlových voľbách sa stal kancelárom pokladu (Britská obdoba ministra zahraničných vecí, považovaná za druhú najvýznamnejšiu funkciu v britskej vláde, často ju zastáva budúci ministerský predseda) a oficiálnym lídrom konzervatívcov v snemovni. Zatiaľ súkromný život oboch manželov nebol vôbec vzorný, obaja sa oddávali milencom, okrem neusporiadaného života neustále míňali obrovské množstvá peňazí, je pravdepodobné, že Randolph trpel sifylisom a celé manželstvo bolo viac-menej faktické a k rozvodu neprišlo zrejme len kvôli ohľadom na spoločenskú morálku. Manželia si rozvod nemohli dovoliť, lebo by im privodil spoločenský pád a Randolphovi aj skazu politickej kariéry. Bol to do značnej miery egositický spôsob života, kedy sa rodičia deťom nevenovali a nechávali ich pod dozorom opatrovateliek a neskôr školských zariadení.

V novembri roku 1882 poslali rodičia takmer 8-ročného Winstona do školy, bola to škola St. George v Ascote. Vtedajšie školy nemožno pokladať práve za symbol humanizmu (nehovoriac o tom, či možno vôbec hovoriť o humanizmu, keď mylné idey vedúce Európu od osvietenstva vytvorili školské systémy, ktoré sú založené na donútení.), nielenže žiaci dostávali výprask, často k tomu prišlo dokonca neoprávnene, nehovoriac o tom, že riaditeľ školy bol pravdepodobne sexuálne zvrátený, čo si mladý Winston z hrzdavými vlasmi viac krát odniesol z bitkou. Nuž netreba sa čudovať, že Winston potom pojal k školám priam nenávistný postoj. A ku všetkému sa mu rodičia opäť nevenovali, aj napriek jeho neustálym prosbám. Winston nebol zlý žiak, avšak venoval sa predovšetkým predmetom, ktoré ho zaujímali, tie ktoré ho nudili do veľkej miery ignoroval. Napriek tomu, aj v týchto „nudných" predmetoch sa držal v priemere. Tvrdenie, že Winston začal náruživo čítať až po odchode zo školy je do istej miery mylné, Churchill už v tejto dobe čítaval, predovšetkým dobrodružné romány, ktoré sa hodili k jeho povahe.

Po 18 mesiacoch v Ascote, kedy si už aj jeho rodičia konečne všimli nevhodnosť tejto školy sa dostal do prípravnej školy v Brightone. Tu sa aj jeho výsledky zlepšili, správania však príliš nie, ostal do seba zahľadeným, lenivým, dochvíľnym, neporiadnym, nepresným a tvrdohlavým. Bol však aj bystrým žiakom s fenomenálnou pamäťou. Keď odchádzal z tejto školy, čítal už Hérodota v originály, mal rád Vergília, vedel po francúzsky a venoval sa euklidovskej matematike. Tvrdenia o tom, že bol neschopným žiakom sú len vymyslenými mýtmi. Naďalej horel vrelými citmi k rodičom, hoci otcovi už písal odťažitejšie listy, v listoch mame si dovolil aj citové výlevy, napriek tomu jeho láska nebola opätovaná, ako som už naznačil vyššie. (Možno sa k tomu hodí Churchillova veta : „Slávny muži sú zvyčajne produktom nešťastného detstva.") Nebolo to dobré ani s Winstonovým zdravím, v marci 1881 takmer zomrel na zápal pľúc. Nič ho však neodradilo v tom, aby vyhľadával mnohé dobrodružstvá, obzvlášť rád mal hry na vojnu ako aj s vojačikmi. Jeho vrstovníci si už vtedy povšimli Winstonove vodcovské vlohy.

Jeho zdravotný stav ovplyvnil zrejme aj výber školy. Eton ležal v nevhodnom prostredí, zároveň by sa sem mal Winston pri svojom prospechu zrejme predsa len ťažkosti dostať, Winchester nebol pre chorľavého chlapca takisto vhodný, tak sa Winstonovi rodičia rozhodli pre Harrow. Prijímacie pohovory na túto školu sú opradené legendou z My early life, kde Churchill napísal, že teste z neobľúbenej latiny nenapísal nič, iba urobil veľkú machuľu a predsa ho prijali. Je dosť možné, že išlo o fabuláciu, ktorou Winston vykreslil svoje prijatie, keďže nebol neschopný, zrejme však o ňom bolo aj tak rozhodnuté dopredu, škola si iste nechcela pohnevať Randolpha Churchilla. Zároveň však, aj keby Winston latinu takto pokazil, zvyšné testy urobil v celku dobre. V apríli 1888 tak začal Winston na tejto škole študovať.

To sa však už musíme vrátiť ku kariére Randolpha Churchilla. (Ten svoj politický postoj nazýval „toryovská demokracia" a prezývali ho „veľký náhliaci sa malý muž". V roku 1872 založil Primrose Leahue, ktorá sa pričinila o hlásanie ideí Randolpha Churchilla. V každom prípade jeho vystupovanie bolo až do pádu brilantné, často vedel pripraviť liberálov o voličov.) Tá totiž pripomínala kométu, ktorá síce veľmi rýchlo osvetlila politickú oblohu, avšak ešte rýchlejšie zhasla. (Keďže nemala pevné základy a mnohí významní členovia konzervatívnej strany nemali Randolpha Churchilla radi, nebolo to až tak nepredvídateľné.) V decembri 1886 sa vláda zaoberala rozpočtovými otázkami. Randolph, pod ktorého tieto otázky priamo spadali sa snažil vylepšiť si svoju pozíciu a postavil sa proti vysokým výdavkom na obranu - armádu a námorníctvo. Bol to nešťastný krok, ktorý korunoval demisiou, ktorú neváhal ihneď v rámci svojej taktiky predhodiť médiám, čakajúc, že premiér lord Salisbury ju neprijme, v druhej možnosti očakával Randolph, že sa snáď sám stane novým ministerským predsedom. Lord Salisbury však kalkuloval správne, navyše sa mu hodilo, že sa mohol zbaviť nepríjemného a po moci bažiaceho Randolpha a demisiu prijal. Tým sa politická kariéra Randolpha Churchilla skončila, medzi kolegami nemal oporu, vo vedení Snemovne ho nahradil W. H. Smith, človek, ktorého Randolph nemal rád. Novým kancelárom pokladu sa stal Goschen. Pre Randolpha to bol pravdepodobne koniec nielen politický, rozvrat v manželstve a vážne zdravotné problémy boli ďalšími klincami do jeho rakvy, ktorá už od neho nebola príliš vzdialená.

Reklama

Zatiaľ Winstonov študoval v Harrow za tradičných problémov so svojim štúdiom a s odmietaním učiť sa to, čo ho nebavilo. Získal napríklad cenu za recitáciu jednej Macaulayovej básne (bolo to 1200 riadkov zo Spevov starého Ríma, ktoré Winston odrecitoval naspamäť). Už v septembri 1889 však Winston prešiel do vojenskej triedy, s čím sa spája historka ako ho otec videl hrať sa s cínovými vojačikmi, ktorých mal Winston cez 1500. V škole sa však začala aj iná z Churchillových schopností a síce novinárčina, keď pod pseudonymami písal do časopisu Harrovian články odsudzujúce správu školy. Venoval sa tiež zberaniu motýľov a šermu, v ktorom roku 1892 dokonca vyhral akúsi súťaž. (V tomto roku zomrel Blandford, Winstonov strýko, Randolphov brat a tak sa novým vojvodom z Marlborough stal Winstonov bratranec všeobecne známy pod prezývkou Slniečko.) Pomaly sa však začal pripravovať na skúšky do vojenskej školy v Sandhurste. V Harrow zvládol skúšky, ako jeden z 12 žiakov, zvyšných 17 ich nespravilo, čo bol dobrý výsledok, ktorý prekvapil rodičov. Napriek tomu, z otcových úst počúval Winston iba karhanie, pochvaly sa nedočkal, je možné, že Randolph si na vlastnom synovi vybíjal vlastné komplexy.

Prvý pokus dostať sa do Sandhurstu Winstonovi nevyšiel, bol 390 z 693 uchádzačov, aj napriek tomu, že v angličtine skončil na 18. mieste. Druhý krát sa mu podarilo zlepšiť o viac ako 1000 bodov, keď pri prvom pokuse mal 5100 bodov, do Sandhurstu sa však dostal až na tretí krát, keď sa zlepšil ešte o ďalších 200 bodov, vrátane plného počtu bodov z dejepisu. Bodov však aj napriek tomu nebolo dostatok, aby sa Winston dostal k pechote, no keďže  niektorí uchádzači odpadli Winston sa k nej predsa dostal. Aj na tejto škole pokračoval v dobrodružstvách, často až nezmyselne riskujúc život, čím napĺňal svoj pocit nemilovaného dieťaťa. Problém bol s jeho financovaním, keďže Winston zdedil jednu z nepríliš dobrých vlastností svojho otca a rozhadzoval peniaze. Síce bol v 60.delostreleckom pluku, avšak jeho to ťahalo k jazde, ku ktorej mal pôvodne patriť. Našťastie veliteľ 4. husárskeho pluku plukovník John Palmer Brabazon bol jeho priateľom.

V roku 1893 začal Winston prejavovať záujem o politiku. Bol si napríklad vypočuť Gladstoneov prejav v apríli toho roku súvisiaci s írskym problémom. Rovnako sa začal stretávať so skupinou mladíkov, budúcich významných politikov Arthurom Balfourom, Herbertom Asquithom, Josephom Chamberlainom a lordom Roseberym.

Koncom roku 1894 Winston skončil školu v Sandhurste ako dvadsiaty najlepší zo svojho ročníku, čo vôbec nebolo zlé umiestnenie.

Oveľa vážnejšie to bolo s jeho otcom, syfilis sa dostal do svojho posledného štádia.

2. novembra 1894 píše Winston matke, že vie o vážnosti otcovej choroby. 24. januára 1895 lord Randolph Churchill zosnul, po premárnenej politickej kariére, po ťažkej chorobe a problémoch v manželstve a v rodine, za ktoré niesol významný diel zodpovednosti zomrel zlomený a zničený. Winston neskôr napísal: „Bol to koniec mojich snov, že sa z nás stanú kamaráti, že po jeho boku vstúpim do parlamentu, že ma bude podporovať. Zostala mi povinnosť uskutočniť jeho ciele a očistiť jeho pamiatku."

Mesiac po otcovej smrti, vo februári 1895 Winston prechádza do 4. husárskeho pluku. Urobil to, čo mu jeho otec zakazoval. O 6 mesiacov postihla navyše Winstona ďalšia veľká strata, keď zomrela pani Everestová, jeho obľúbená pestúnka.

Přidejte se k nám

Věříme, že mezi Vámi jsou lidé s různými zájmy a zkušenostmi, kteří by mohli přispět svými znalostmi a nápady. Pokud máte rádi vojenskou historii a máte zkušenosti s historickým výzkumem, psaním článků, editací textů, moderováním, tvorbou obrázků, grafiky nebo videí, nebo prostě jen máte chuť se zapojit do našeho unikátního systému, můžete se k nám připojit a pomoci nám vytvářet obsah, který bude zajímavý a přínosný pro ostatní čtenáře.

Zjistit více